Divné Hornouhorsko: novembra 2019

Stratené údolie nad Pernekom, sobota 22. november 1673 a

Prešporok, nedeľa 23. november 1673

Postavy:

Jasana Divnonôžka, cigánska burička, Sprievodkyňa Posla Nádeje, pokladníčka družiny (prieskumníčka, 3. úr., Thera)

- jej pobočník Ján Andrássy, miestny pivovarník, veterán tureckých vojen od Galatie a ako kapitán (a jediný člen) perneckej stráže pravá ruka richtára, najnovšie aj otec jej ešte nenarodeného dieťaťa (ozbrojenec, 1. úr., Dvorax)

Gasparus Ladislaus Pálffy, veľmož a dôstojník-artilerista, neformálny veliteľ družiny (ozbrojenec, 2. úr., Gašpar)

- jeho osobný strážca Menhart Paulis, prepustený artilerista-autista so zvonivým hlasom (ozbrojenec, 1. úr., CP)

Gerhard Rausche, dominikánsky inkvizítor z Nemcov, neformálny hovorca družiny (učenec, 2. úr., Hozo)
Rytier Heliantus, Prekliaty (ozbrojenec, 1. úr., Antharon)
Jakub Hirschl, stupavský lekár židovského pôvodu, vydedený a viac než trocha morbídny (učenec, 1. úr., Jano)

- jeho nosička Krútňava Altánová, bývalá milicionárka (ozbrojenkyňa, 0. úr., CP)

Bodra Walachová alias slúžka Blahoslava, čarodejnica s Druhým zrakom, navrátiavšia sa z ríše víl, zasvätená Kruhu vidúcich sestier (učená, 1. úr., CP)

Z rieky, vzdutej okolo rozbitého mosta, stúpa para. Uprostred ruín mosta trčia z rieky ramená a hlava vriaceho kamenného kráľa. Sochu s revom oblápa hobo-obor Grastik, obklopený modrými, červenými, žltými svetielkami, víriacimi, až sa z nich oči krížia. Socha vymrští pažu ako kamenný stĺp – prásk obrovi do hlavy, až mu hlava odskočí! Svetielka pohasnú, obor neartikulovane zareve a ďalej sa snaží kmásať čiernu postavu, tá však stojí pevne, ako do zeme vrastená.

Andrássy sa s vlajúcim plášťom a jedným koncom lana v pästi (druhý drží Menhart) prudko rozbehne k rieke a tesne pred krajom sa odrazí, akoby chcel rieku preskočiť. „Ar-riáh!“, zakričí – a akoby ho niečo nadnieslo, skok sa mu zázračne predĺži. Preplachtí celú rieku a bezpečne doskočí do hlbokého šera druhého brehu. (Andrássy mal na svojom CP denníku odjakživa dva magické predmety z Quentinovho zoznamu takmer obyčajných predmetov, ktoré si pred rokmi doniesol z Galatie. Thera, hráčka Jasany, si ich však všimla až pri prepisovaní vybavenia na predchádzajúcom sedení, keď sme zaviedli nové pravidlá pre naloženie. Tým prvým je leňochov denník, druhým je plášť víchrov. Ak jeho nositeľ zakričí slovo „vietor“ v arabčine, trojnásobne mu predĺži dĺžku a výsku skoku.) Bojujúce postavy si ho ani nevšimnú. Obor sa so sochou mocuje, trhá, úfa sa. Nie je to nič platné. Socha sa otočí, vystrelí lakeť, zasa buchnát na bradu! Obor so skrvavenou hubou kvíli a plazí sa na breh. Andrássy priväzuje jeden koniec lana o zvyšky mosta.

Heliantus odhadzuje svoja plný batoh – aj so všetkými vypáčenými drahokamami v ňom – ku stene jaskyne, smerom ďalej od nich. Čierny kráľ vystupuje z vody a vyzerá, že ide sledovať obra, ale rázuje si to k batohu. Ten zdvihne a s rachotom odkráča mramorovou chodbou smerom k hale so sochami. Heliantus s Menhartom napnú lano a ponad búriacu rieku prerúčkuje Pálffy. Obor sa vnorí do rieky a zmizne v tme, s námahou kráčajúc proti prúdu. Potom lezie Menhart, lano na druhej, odrezanej strane napína už len Heliantus. Menhartovi sa za stredom začnú šmýkať ruky, čím rozkýve lano a Heliantus ho pustí. Menhart žuchne do vody a prúd ho hneď berie. Podarí sa mu prstami sa zachytiť na tenkej rímse na mieste, kde voda prepadáva do hĺbok. Lano, nesené prúdom, sa vlní kúsok od neho. Podarí sa mu jednou rukou lano zachytiť a udržať sa, kým ho vytiahnu. Na brehu od vyčerpania a podchladenia upadáva do bezvedomia, Pálffy ho svojím kabátom a trením údov zahrieva.

Môj príšerný fotošop čierneho kráľa.

Do mramorovej chodby s rachotom znova vykráča čierny kráľ, vracajúc sa k poborenému mostu. Heliantus zakričí: „Hoďte lano!“ a rozbieha sa. Skočí do diaľky na miestach, kde zvyšky mosta asi najviac zužujú prúdiacu rieku. Andrássy vyhadzuje lano. V neuveriteľnej ukážke odvahy a šťastia – a napriek Thanatovej kliatbe – Heliantus so šplechnutím dopadá na šikmú plochu zlomeného mosta, avšak tesne predtým, ako by ho prúd zmietol, uchopuje koniec lana a zachránený je aj on.

Obria socha vstupuje do rieky. Traja ozbrojenci zanechávajú ešte stále bezvedomého Menharta na brehu a vydávajú sa do neznámych temnôt, smerom preč od schodišťa. Socha chvíľu rázuje za nimi, potom začne sekať do skalnej steny približne v miestach pod pretrhnutým povrazovým rebríkom. Postavy ešte chvíľu pokračujú ďalej. Začujú ranu kameňa o kameň a nahnevaný krik obra Grastika z druhého brehu. Hneď nato kruhom svetla z lampáša preletí kus muriva a udrie do steny. Postavy zistia, že je to bytosť vyzerajúca ako stalaktit, ktorá sa na prícuckových chápadlách pomaly sunie po stene jaskyne nahor. (Gašpar s Hozom si zo svojích druhoedičných čias matne pamätajú na príšeru, ktorá predstiera, že je kvapeľ, a snaží sa voľným pádom trafiť postavy prechádzajúce pod sebou.) Postavy kúsok pokračujú, kým nemajú pocit, že sú v bezpečí – avšak narazia na tri mŕtve telá, hliadku rytierov Thanata. Telo rytiera má rozmliaždenú hlavu, dve pážatá vyzerajú byť dosekané jašterákmi. Miesto nie je bezpečné, lebo ich napadnú dve bzučiace krvilačnice, tie však s vykrývaním a protiútokmi porazia.

Vrátia sa k Menhartovmu telu, kým si socha vyrába stupienky do skaly a ignoruje ich. Heliantus pritom nesie telo rytiera. Na brehu si všetci oddýchnu a Menhart sa preberie. (Na označenie odpočinku sa u nás zaužívalo „dáme si klobásku“.) Heliantus, ktorý nemôže jesť, zatiaľ zvlieka z rytiera čiernu emailovanú poľnú zbroj a dáva si ju na seba. (Veľkosť nesedí, takže bude mať postihy, ale stále bude ultratank.) Zvažujú, čo ďalej. Nakoniec sa rozhodujú pre asi najmenej riskantný plán, ale jeho úspech visí na jednom rozhodujúcom hode.

Vyjdú hore do chodby k strhnutému povrazovému mostu. Andrássy vyzlečie všetko čo má, nechá si iba krížom cez hruď navlečené slučky lana a plášť. Na hranu chodby postavia lampáš, ktorý osvecuje skalnú puklinu a prázdny priestor, široký asi dvanásť až pätnásť krokov. Na druhej strane zeje čierny tunel chodby, pod ktorým visia zvyšky povrazového rebríka. Zospodu sa ozývajú rany ako socha jednou rukou drbe do steny, druhou sa drží na skale a stojí na vysekanom výstupku asi vo výške jeden a pol kroku. Ján Andrássy sa rozbehne chodbou a skočí do prázdna. „Ar-riáh!!!“ (Dvorax obetoval dva body výdrže, aby si zvýšil šancu na úspech. Musel štyrmi kockami podhodiť svoju obratnosť 13 – a práve vďaka tým dvom bodom uspel!) Na náhlom poryve vetra preplachtí prázdnym priestorom a bezpečne dopadáva do ústia chodby na druhej strane.

Potom už je to len otázka času: Ostatní traja všetky cennosti a objemnejšie predmety vkladajú do batohu, Heliantovu plátovú zbroj do jutového vreca, a tieto priväzujú na koniec lana, ktorý Andrássy spustil z povrazového rebríka. Všetkým sa im podarí vyliezť, aj keď Heliantovi, ktorý si odmieta zložiť krúžkovú zbroj, až na druhý krát (prvý pád prežil). Potom všetci spolu s napätím posledných síl vytiahnu zvyšok rebríka aj s lanom. Opäť sa vyzbroja, venujú posledný pohľad mechanickému kráľovi a vyrazia späť do Perneku. Po radostnom stretnutí so zvyškom družiny ešte po polnoci nahádžu na voz hromadu sena, nech niektorí vedia po ceste aj spať, a vyrazia zababušení, pri teplote -8 stupňov do Prešporku. V Lozorne ešte za tmy z cesty odtlačia nestrážené vozy, blokujúce prejazd. Do kráľovského mesta na Dunaji dorazia krátko potom, ako kostolné zvony odbijú nedeľné poludnie.

Kráľovský Prešporok.

Hirschl začne hľadať židovského klenotníka, ktorému by drahokamy predal, nie je však úspešný – a Židia majú zakázané v nedeľu obchodovať. Heliantus sa vydá do rádovej komendy na Františkánskom námestí, kde vrchnému súdnemu majstrovi rádu Bechtoldovi von Krakau opíše, že čierna kamenná socha nezničiteľného kráľa sa chystá na Prešporok a nasleduje drahokamy (postavy majú ešte tri – dva Hirschl a jeden Jasana), ale dala by sa využiť ako superzbraň proti Turkom. Ten váha, ale uverí a pošle ho po ostatných. Pálffy zúri, túto informáciu nechcel rytierom prezradiť a drahokamy radšej výhodne predať. Jasana je naštvaná tiež, zvažovala kameň hodiť do mestského väzenia, nech kráľ rozbúra steny trestnice a umožní vypočúvaným ženám útek.

Do komendy v zabranom kláštore františkánov vkráčajú Pálffy, Heliantus, Rausche a nepočujúci Hirschl ako Pálffyho osobný sprievod. Rytieri ich vovedú do refektára kláštora, vyzdobeného ako rytierska sieň. Klenutá dlhá sála, s dvojradom stĺpov podopierajúcimi mrežovanú gotickú klenbu, po stranách prázdne rady drevených lavíc, na stenách rádové štandardy a štíty s erbami rodov, z ktorých pochádza vedenie rádu. Na konci miestnosti na vyvýšenom pódiu pre vedenie sedí rozložitá postava s blonďavou hrivou vlasov. Pokynie. Postavy vykročia, ich kroky znejú v prázdnom sále nepatričnou ozvenou – trvá večnosť, kým dôjdu k pódiu. Maršálek Bugstein-Waldau sa postaví a dvihne rubínmi zdobený kalich s vínom, z ktorého pomaly odpije. Má viditeľnú jazvu na ľavej strane sánky, ťahajúcu sa nadol krkom.

Long story short: Pálffy s Rauschem opíšu nezničiteľnosť čierneho kráľa. Pálffy kupčí a snaží sa drahokamy predať. Maršálek ich namiesto toho viní z privolania hrozby – a tým, že kamene priniesli, dokonca z ohrozenia Prešporku – ale je ochotný sa za nich pri prípadnom súde prihovoriť, ak kamene odovzdajú. Odmenu teoreticky dostanú, ak sa superzbraň ukáže účinnou. Čakanie je neprípustné; ak je im kráľ za pätami, bude treba po ceste improvizovať (najmä ak by sa kamene mali bez prieťahov skončiť ako dar nejakému begovi či prepašované do tureckej pevnosti). Každá minúta je drahá. Postavy sa môžu do jednej poradiť.

Vraj hrozí až toto.

Heliantus ešte potom osamote vyjednáva a chce aspoň nejakých 30-40 zlatých, ale maršálek namiesto toho nalieha, aby sa dobrovoľne na túto misiu prihlásil. Pálffy medzitým sformuloval a nechal si skupinou odsúhlasiť ešte odvážnejší plán: drahokamy odovzdajú, ale nie za ich bežnú trhovú hodnotu (spolu vyše 40 zlatých), ale vyžiada si do pálffyovského léna obec Pernek.

Keď sa postavy krátko po údere jednej hodiny vrátia, spoza dverí refektára počujú mnohými hlasmi prednášanú modlitbu. Keď následne vkročia, v miestnosti je asi tridsať rytierov, ktorí sa práve púšťajú do jedla – a za dverami pri stene stoja ďalší šiesti Prekliati, ktorí nejedia, ale skromne a dôstojne čakajú. Na pokyn maršálka opäť prejdú celou sálou, upierajú sa na nich pohľady. Na pódiu sedí aj von Krakau a ďalšie vedenie rádu. Maršálek na nich ukáže objedeným kuracím stehnom a nahlas prednesie: „Toto je gróf Ladislaus Pálffy, inkvizítor Rausche a brat Heliantus – rytieri, zapamätajte si ich mená! Priniesli zbraň proti Turkom a ponúkajú pomoc ríši!“ A tak ďalej. Velenie rádu môže cisárovi odporúčať nejaké lénne úpravy, ale musí to byť za zásluhy: postavy majú rytiera Fréziu, ktorý má medzitým nastrojeného koňa a niekoľko pohotovostných zapečatených listov, sprevádzať a útok sami uskutočniť. (Nato nasledovala niekoľkominútová porada medzi hráčmi. Hráči budú mať možnosť plán útoku sami zorganizovať a rytier Frézia, ako aj dvaja doprevádzajúci civilisti „so špeciálnymi talentmi“, sú ich zdroje, rovnako ako aj nejaké siete, ktoré sa po ceste budú dať aktivovať. Vyzerá, že zmenu záberu a charakteru hry na 2-3 sedenia všetci vítajú, akurát Jano si namiesto Hirschla chce vziať nejakú postavu zveda.) Postavy súhlasia... V stajniach za mestom ich každého čakajú osedlaný jazdecký kôň aj s jednou pištoľou a jazdeckým mečom, plus dva nákladné kone s výbavou... Rausche ešte stihne u nejakého učenca dať identifikovať bronzovú hadiu palicu: je to zbraň +1, ktorá na pokyn ožije a pri zásahu haďou papuľou môže cieľ znehybniť - a možno dokonca umožňuje komunikáciu.