Hexcrawl v Hornouhorsku, časť I. - mapa

Ako je zrejmé z posledného zápisu (15. sedenie), postavy vyrážajú na výpravu proti Turkom, prenasledované nezničiteľnou sochou čierneho kamenného kráľa. Aj kvôli tomu, že sa nám mení záber hry (teda z dungeon crawlu s voľným cestovaním na klasickejší hex crawl), máme teraz niekoľkotýždňovú pauzu, kým nachystám nové obsahy.

Prvým a najpodstatnejším je mapa. Experimentujem s mapou, ktorú vyhotovil v roku 1679 švédsky kartograf Nicolas Svanson. (Originál mapy je v súčasnosti uložený v zbierkach švédskeho zámku Skokloster, ležiacom pri jazere Mälaren južne od Uppsaly.)

Neviem, či sa osvedčí veľkosť hexov, ktoré som na mapu položil (priemer hexu je približne 15 až 18 km). Mapa zachytáva napríklad nasledujúce mestá:

B4 - Prešporok (Poson - Presburg)
G6 - Kolárovo (Gúta - Gutta)
G7 - Komárno (Komara - Komorn)
H6 - Nové Zámky (Nycastel - Neuhäusel - Érsekújvár)
I3 - Nitra (Nitria - Neutra)
J9 - Ostrihom (Gran - Strigonium)

Práve dokončená komárňanská pevnosť

Záhorie bolo trocha zaostalou provinciou a nie je preto zobrazené veľmi podrobne. V hexe A1 je vidieť Šaštín (Sasin - Sospurg) a v hexe B1 hrad Ostrý kameň (Scharfenstein). V hexe A2 je Plavecký hrad (Detrekw - Blanstein) v majetku Pálfiovcov. Pernek by bol asi v západnej časti hexu A3.

15. sedenie: Lekcia z lezenia a tajná misia

Stratené údolie nad Pernekom, sobota 22. november 1673 a

Prešporok, nedeľa 23. november 1673

Postavy:

Jasana Divnonôžka, cigánska burička, Sprievodkyňa Posla Nádeje, pokladníčka družiny (prieskumníčka, 3. úr., Thera)

- jej pobočník Ján Andrássy, miestny pivovarník, veterán tureckých vojen od Galatie a ako kapitán (a jediný člen) perneckej stráže pravá ruka richtára, najnovšie aj otec jej ešte nenarodeného dieťaťa (ozbrojenec, 1. úr., Dvorax)

Gasparus Ladislaus Pálffy, veľmož a dôstojník-artilerista, neformálny veliteľ družiny (ozbrojenec, 2. úr., Gašpar)

- jeho osobný strážca Menhart Paulis, prepustený artilerista-autista so zvonivým hlasom (ozbrojenec, 1. úr., CP)

Gerhard Rausche, dominikánsky inkvizítor z Nemcov, neformálny hovorca družiny (učenec, 2. úr., Hozo)
Rytier Heliantus, Prekliaty (ozbrojenec, 1. úr., Antharon)
Jakub Hirschl, stupavský lekár židovského pôvodu, vydedený a viac než trocha morbídny (učenec, 1. úr., Jano)

- jeho nosička Krútňava Altánová, bývalá milicionárka (ozbrojenkyňa, 0. úr., CP)

Bodra Walachová alias slúžka Blahoslava, čarodejnica s Druhým zrakom, navrátiavšia sa z ríše víl, zasvätená Kruhu vidúcich sestier (učená, 1. úr., CP)

Z rieky, vzdutej okolo rozbitého mosta, stúpa para. Uprostred ruín mosta trčia z rieky ramená a hlava vriaceho kamenného kráľa. Sochu s revom oblápa hobo-obor Grastik, obklopený modrými, červenými, žltými svetielkami, víriacimi, až sa z nich oči krížia. Socha vymrští pažu ako kamenný stĺp – prásk obrovi do hlavy, až mu hlava odskočí! Svetielka pohasnú, obor neartikulovane zareve a ďalej sa snaží kmásať čiernu postavu, tá však stojí pevne, ako do zeme vrastená.

Andrássy sa s vlajúcim plášťom a jedným koncom lana v pästi (druhý drží Menhart) prudko rozbehne k rieke a tesne pred krajom sa odrazí, akoby chcel rieku preskočiť. „Ar-riáh!“, zakričí – a akoby ho niečo nadnieslo, skok sa mu zázračne predĺži. Preplachtí celú rieku a bezpečne doskočí do hlbokého šera druhého brehu. (Andrássy mal na svojom CP denníku odjakživa dva magické predmety z Quentinovho zoznamu takmer obyčajných predmetov, ktoré si pred rokmi doniesol z Galatie. Thera, hráčka Jasany, si ich však všimla až pri prepisovaní vybavenia na predchádzajúcom sedení, keď sme zaviedli nové pravidlá pre naloženie. Tým prvým je leňochov denník, druhým je plášť víchrov. Ak jeho nositeľ zakričí slovo „vietor“ v arabčine, trojnásobne mu predĺži dĺžku a výsku skoku.) Bojujúce postavy si ho ani nevšimnú. Obor sa so sochou mocuje, trhá, úfa sa. Nie je to nič platné. Socha sa otočí, vystrelí lakeť, zasa buchnát na bradu! Obor so skrvavenou hubou kvíli a plazí sa na breh. Andrássy priväzuje jeden koniec lana o zvyšky mosta.

Heliantus odhadzuje svoja plný batoh – aj so všetkými vypáčenými drahokamami v ňom – ku stene jaskyne, smerom ďalej od nich. Čierny kráľ vystupuje z vody a vyzerá, že ide sledovať obra, ale rázuje si to k batohu. Ten zdvihne a s rachotom odkráča mramorovou chodbou smerom k hale so sochami. Heliantus s Menhartom napnú lano a ponad búriacu rieku prerúčkuje Pálffy. Obor sa vnorí do rieky a zmizne v tme, s námahou kráčajúc proti prúdu. Potom lezie Menhart, lano na druhej, odrezanej strane napína už len Heliantus. Menhartovi sa za stredom začnú šmýkať ruky, čím rozkýve lano a Heliantus ho pustí. Menhart žuchne do vody a prúd ho hneď berie. Podarí sa mu prstami sa zachytiť na tenkej rímse na mieste, kde voda prepadáva do hĺbok. Lano, nesené prúdom, sa vlní kúsok od neho. Podarí sa mu jednou rukou lano zachytiť a udržať sa, kým ho vytiahnu. Na brehu od vyčerpania a podchladenia upadáva do bezvedomia, Pálffy ho svojím kabátom a trením údov zahrieva.

Môj príšerný fotošop čierneho kráľa.

Do mramorovej chodby s rachotom znova vykráča čierny kráľ, vracajúc sa k poborenému mostu. Heliantus zakričí: „Hoďte lano!“ a rozbieha sa. Skočí do diaľky na miestach, kde zvyšky mosta asi najviac zužujú prúdiacu rieku. Andrássy vyhadzuje lano. V neuveriteľnej ukážke odvahy a šťastia – a napriek Thanatovej kliatbe – Heliantus so šplechnutím dopadá na šikmú plochu zlomeného mosta, avšak tesne predtým, ako by ho prúd zmietol, uchopuje koniec lana a zachránený je aj on.

Obria socha vstupuje do rieky. Traja ozbrojenci zanechávajú ešte stále bezvedomého Menharta na brehu a vydávajú sa do neznámych temnôt, smerom preč od schodišťa. Socha chvíľu rázuje za nimi, potom začne sekať do skalnej steny približne v miestach pod pretrhnutým povrazovým rebríkom. Postavy ešte chvíľu pokračujú ďalej. Začujú ranu kameňa o kameň a nahnevaný krik obra Grastika z druhého brehu. Hneď nato kruhom svetla z lampáša preletí kus muriva a udrie do steny. Postavy zistia, že je to bytosť vyzerajúca ako stalaktit, ktorá sa na prícuckových chápadlách pomaly sunie po stene jaskyne nahor. (Gašpar s Hozom si zo svojích druhoedičných čias matne pamätajú na príšeru, ktorá predstiera, že je kvapeľ, a snaží sa voľným pádom trafiť postavy prechádzajúce pod sebou.) Postavy kúsok pokračujú, kým nemajú pocit, že sú v bezpečí – avšak narazia na tri mŕtve telá, hliadku rytierov Thanata. Telo rytiera má rozmliaždenú hlavu, dve pážatá vyzerajú byť dosekané jašterákmi. Miesto nie je bezpečné, lebo ich napadnú dve bzučiace krvilačnice, tie však s vykrývaním a protiútokmi porazia.

Vrátia sa k Menhartovmu telu, kým si socha vyrába stupienky do skaly a ignoruje ich. Heliantus pritom nesie telo rytiera. Na brehu si všetci oddýchnu a Menhart sa preberie. (Na označenie odpočinku sa u nás zaužívalo „dáme si klobásku“.) Heliantus, ktorý nemôže jesť, zatiaľ zvlieka z rytiera čiernu emailovanú poľnú zbroj a dáva si ju na seba. (Veľkosť nesedí, takže bude mať postihy, ale stále bude ultratank.) Zvažujú, čo ďalej. Nakoniec sa rozhodujú pre asi najmenej riskantný plán, ale jeho úspech visí na jednom rozhodujúcom hode.

Vyjdú hore do chodby k strhnutému povrazovému mostu. Andrássy vyzlečie všetko čo má, nechá si iba krížom cez hruď navlečené slučky lana a plášť. Na hranu chodby postavia lampáš, ktorý osvecuje skalnú puklinu a prázdny priestor, široký asi dvanásť až pätnásť krokov. Na druhej strane zeje čierny tunel chodby, pod ktorým visia zvyšky povrazového rebríka. Zospodu sa ozývajú rany ako socha jednou rukou drbe do steny, druhou sa drží na skale a stojí na vysekanom výstupku asi vo výške jeden a pol kroku. Ján Andrássy sa rozbehne chodbou a skočí do prázdna. „Ar-riáh!!!“ (Dvorax obetoval dva body výdrže, aby si zvýšil šancu na úspech. Musel štyrmi kockami podhodiť svoju obratnosť 13 – a práve vďaka tým dvom bodom uspel!) Na náhlom poryve vetra preplachtí prázdnym priestorom a bezpečne dopadáva do ústia chodby na druhej strane.

Potom už je to len otázka času: Ostatní traja všetky cennosti a objemnejšie predmety vkladajú do batohu, Heliantovu plátovú zbroj do jutového vreca, a tieto priväzujú na koniec lana, ktorý Andrássy spustil z povrazového rebríka. Všetkým sa im podarí vyliezť, aj keď Heliantovi, ktorý si odmieta zložiť krúžkovú zbroj, až na druhý krát (prvý pád prežil). Potom všetci spolu s napätím posledných síl vytiahnu zvyšok rebríka aj s lanom. Opäť sa vyzbroja, venujú posledný pohľad mechanickému kráľovi a vyrazia späť do Perneku. Po radostnom stretnutí so zvyškom družiny ešte po polnoci nahádžu na voz hromadu sena, nech niektorí vedia po ceste aj spať, a vyrazia zababušení, pri teplote -8 stupňov do Prešporku. V Lozorne ešte za tmy z cesty odtlačia nestrážené vozy, blokujúce prejazd. Do kráľovského mesta na Dunaji dorazia krátko potom, ako kostolné zvony odbijú nedeľné poludnie.

Kráľovský Prešporok.

Hirschl začne hľadať židovského klenotníka, ktorému by drahokamy predal, nie je však úspešný – a Židia majú zakázané v nedeľu obchodovať. Heliantus sa vydá do rádovej komendy na Františkánskom námestí, kde vrchnému súdnemu majstrovi rádu Bechtoldovi von Krakau opíše, že čierna kamenná socha nezničiteľného kráľa sa chystá na Prešporok a nasleduje drahokamy (postavy majú ešte tri – dva Hirschl a jeden Jasana), ale dala by sa využiť ako superzbraň proti Turkom. Ten váha, ale uverí a pošle ho po ostatných. Pálffy zúri, túto informáciu nechcel rytierom prezradiť a drahokamy radšej výhodne predať. Jasana je naštvaná tiež, zvažovala kameň hodiť do mestského väzenia, nech kráľ rozbúra steny trestnice a umožní vypočúvaným ženám útek.

Do komendy v zabranom kláštore františkánov vkráčajú Pálffy, Heliantus, Rausche a nepočujúci Hirschl ako Pálffyho osobný sprievod. Rytieri ich vovedú do refektára kláštora, vyzdobeného ako rytierska sieň. Klenutá dlhá sála, s dvojradom stĺpov podopierajúcimi mrežovanú gotickú klenbu, po stranách prázdne rady drevených lavíc, na stenách rádové štandardy a štíty s erbami rodov, z ktorých pochádza vedenie rádu. Na konci miestnosti na vyvýšenom pódiu pre vedenie sedí rozložitá postava s blonďavou hrivou vlasov. Pokynie. Postavy vykročia, ich kroky znejú v prázdnom sále nepatričnou ozvenou – trvá večnosť, kým dôjdu k pódiu. Maršálek Bugstein-Waldau sa postaví a dvihne rubínmi zdobený kalich s vínom, z ktorého pomaly odpije. Má viditeľnú jazvu na ľavej strane sánky, ťahajúcu sa nadol krkom.

Long story short: Pálffy s Rauschem opíšu nezničiteľnosť čierneho kráľa. Pálffy kupčí a snaží sa drahokamy predať. Maršálek ich namiesto toho viní z privolania hrozby – a tým, že kamene priniesli, dokonca z ohrozenia Prešporku – ale je ochotný sa za nich pri prípadnom súde prihovoriť, ak kamene odovzdajú. Odmenu teoreticky dostanú, ak sa superzbraň ukáže účinnou. Čakanie je neprípustné; ak je im kráľ za pätami, bude treba po ceste improvizovať (najmä ak by sa kamene mali bez prieťahov skončiť ako dar nejakému begovi či prepašované do tureckej pevnosti). Každá minúta je drahá. Postavy sa môžu do jednej poradiť.

Vraj hrozí až toto.

Heliantus ešte potom osamote vyjednáva a chce aspoň nejakých 30-40 zlatých, ale maršálek namiesto toho nalieha, aby sa dobrovoľne na túto misiu prihlásil. Pálffy medzitým sformuloval a nechal si skupinou odsúhlasiť ešte odvážnejší plán: drahokamy odovzdajú, ale nie za ich bežnú trhovú hodnotu (spolu vyše 40 zlatých), ale vyžiada si do pálffyovského léna obec Pernek.

Keď sa postavy krátko po údere jednej hodiny vrátia, spoza dverí refektára počujú mnohými hlasmi prednášanú modlitbu. Keď následne vkročia, v miestnosti je asi tridsať rytierov, ktorí sa práve púšťajú do jedla – a za dverami pri stene stoja ďalší šiesti Prekliati, ktorí nejedia, ale skromne a dôstojne čakajú. Na pokyn maršálka opäť prejdú celou sálou, upierajú sa na nich pohľady. Na pódiu sedí aj von Krakau a ďalšie vedenie rádu. Maršálek na nich ukáže objedeným kuracím stehnom a nahlas prednesie: „Toto je gróf Ladislaus Pálffy, inkvizítor Rausche a brat Heliantus – rytieri, zapamätajte si ich mená! Priniesli zbraň proti Turkom a ponúkajú pomoc ríši!“ A tak ďalej. Velenie rádu môže cisárovi odporúčať nejaké lénne úpravy, ale musí to byť za zásluhy: postavy majú rytiera Fréziu, ktorý má medzitým nastrojeného koňa a niekoľko pohotovostných zapečatených listov, sprevádzať a útok sami uskutočniť. (Nato nasledovala niekoľkominútová porada medzi hráčmi. Hráči budú mať možnosť plán útoku sami zorganizovať a rytier Frézia, ako aj dvaja doprevádzajúci civilisti „so špeciálnymi talentmi“, sú ich zdroje, rovnako ako aj nejaké siete, ktoré sa po ceste budú dať aktivovať. Vyzerá, že zmenu záberu a charakteru hry na 2-3 sedenia všetci vítajú, akurát Jano si namiesto Hirschla chce vziať nejakú postavu zveda.) Postavy súhlasia... V stajniach za mestom ich každého čakajú osedlaný jazdecký kôň aj s jednou pištoľou a jazdeckým mečom, plus dva nákladné kone s výbavou... Rausche ešte stihne u nejakého učenca dať identifikovať bronzovú hadiu palicu: je to zbraň +1, ktorá na pokyn ožije a pri zásahu haďou papuľou môže cieľ znehybniť - a možno dokonca umožňuje komunikáciu.

Zimný les.

Takže môžete sa tešiť na...

Cestovanie pustými zimnými lesmi a vydrancovaným pohraničím!

Turkov, hajdúchov a janičiarov!

Vojenstvo a infiltráciu! Ťavy, pštrosy a orientálnu mágiu!

Všetkých svätých, vieru a korupciu! 

Janičiari si ich úžasnými ozdobami hlavy, perá niekedy až po zem.

A Pálffy a Rausche postupujú na tretiu úroveň.

 

Postavy na one-shot na nadchádzajúcej RPG Slezine

Pre hráčov, ktorí majú záujem o jednorazové hranie v Divnom Hornouhorsku, som pripravil postavy. Takto sa nemusíme zdržovať tvorbou postavy a začať hneď.

Všetky postavy ako PDF súbor: sťahuj tu

Pacholok Jožko Prílepok:

Zámočníčka Sára Haligantzová:

Lovkyňa ľudí Kunigunda Schindler:

Kronikár Melicher Palotay:

Pašerák Viliam "Tŕň" Fružina:

Krčmár Gašpar "Pichač" Ongay:

Pastier Zachar Lakatoš:

Strelkyňa Liepina "Sovie oko" Vietso:

14. sedenie: Demoličná čata

Stratené údolie nad Pernekom, 22. november 1673

Postavy:

Jasana Divnonôžka, cigánska burička, Sprievodkyňa Posla Nádeje, pokladníčka družiny (prieskumníčka, 3. úr., Thera)

- jej pobočník Ján Andrássy, miestny pivovarník, veterán tureckých vojen od Galatie a ako kapitán (a jediný člen) perneckej stráže pravá ruka richtára, najnovšie aj otec jej ešte nenarodeného dieťaťa (ozbrojenec, 1. úr., CP)

Gasparus Ladislaus Pálffy, veľmož a dôstojník-artilerista, neformálny veliteľ družiny (ozbrojenec, 2. úr., Gašpar)

- jeho osobný strážca Menhart Paulis, prepustený artilerista-autista so zvonivým hlasom (ozbrojenec, 0. úr., CP)

- jeho komorník Vavrinec Žigrai (bez povolania, CP)

Gerhard Rausche, dominikánsky inkvizítor z Nemcov, neformálny hovorca družiny (učenec, 2. úr., Hozo)

- jeho slúžtička Tangenta Rojková (bez povolania, CP)

Gojko Mitić, chorvátsky akrobat a herec s darom ošetrovať choroby (prieskumník, 3. úr., Lachčo)

Rytier Heliantus, Prekliaty (ozbrojenec, 1. úr., Antharon)

- jeho páža Gerhard

Jakub Hirschl, stupavský lekár židovského pôvodu, vydedený a viac než trocha morbídny (učenec, 1. úr., Jano)

- jeho nosička Krútňava Altánová, bývalá milicionárka (ozbrojenkyňa, 0. úr., CP)

Michal Szabó, univerzitný učiteľ z Púchova, ktorý študoval v Novákoch a v Carihrade, posadnutý starými jazykmi a svojimi detskými traumami, hľadajúci bájneho šarkana (učenec, 1. úr., Pedro)

Bodra Walachová alias slúžka Blahoslava, čarodejnica s Druhým zrakom, navrátiavšia sa z ríše víl, zasvätená Kruhu vidúcich sestier (učená, 1. úr., CP)

... a ako špeciálny hosť Mokropriadka, jaskynná žaba (Pedro)

Na zadnej stene sálu so sochami a stĺporadím sa obrovskou silou rozleteli dovtedy neodhalené kamenné dvere, ktoré nárazom do steny vyslali miestnosťou malé kamenné úlomky. V otvore, vychádzajúc po schodisku nahor z ďalšej chodby, stojí asi štyri kroky vysoká, masívna a čierna kamenná postava kráľa. Vo svetle zelenavo blikajúcich stĺpov vidno na jeho čele diadém s troma drahokamami, oči mu žiaria oranžovým leskom, telo pokrývajú matne fosforeskujúce rytiny v klinovom písme. S rachotom a bez váhania pokračuje smerom k postavám a schodisku.

Všetci sa sťahujú do štvorcovej čiernej komory (kde predtým bolo dvadsať kostier) a vytvárajú prvú obrannú líniu zo siedmych ozbrojencov – Pálffy s Menhartom naľavo, Heliantus s Andrássym napravo, traja arkebuzníci v strede. Ako sošný čierny kráľ vychádza hore schodami, strely z pištolí na ňom nezanechávajú žiaden efekt. Prvú zrážku komplikujú aj stroboskopy zo stĺpov v dlhej miestnosti zo sochami – Pálffy a arkebuzník Ottmar Langfuss sú oslepení. Socha dvakrát po sebe nezasiahne žoldniera Ľuda Slimáka (dve štvorky po sebe), ale stačí jej, že Ľudo odskočí a napriek voľným protiútokom a obkľúčeniu sa pretláča na uzunké schodisko. Zbrane sa od nej odrážajú a vibrujú (napriek zvýšenej šanci zlomenia zbraní prežili hodené jednotky aj Andrássyho kladivo, aj Pálffyho šabľa). Socha sa schodiskom nešikovne bokom prepcháva ako tvrdá stolica, zatiaľ čo Andrássy do nej neúspešne zozadu doráža. Nepomáhajú ani Szabóove nadávky v sumerčine, či Rauschem vrhnutá svätená voda – socha proste ide nahor, kam sa pred ňou stiahli všetky nebojové postavy (Rausche, Szabó, Jasana, Gojko a Hirschl s nosičkou Krútňavou). Szabó skúša ešte grécky oheň, ale nešikovne ho hodil pred seba na schodisko a socha ním prešla akoby nič – dokonca jej modravé runy na okamih zaplali jasným oranžovým svetlom. Horiace schodisko odrezalo ozbrojencov s Andrássym na čele, tak sa všetci zhrkli okolo fakle a Pálffyho lampáša a začali nabíjať pištole.

Rausche uteká za obrom Grastikom a snaží sa ho presvedčiť, aby im pomohol v boji proti nezastaviteľnému kráľovi. Toho ale skôr zaujíma Jasana, ktorá dobehne k brehu jaskynnej rieky a snaží sa do sukní nahrabať blato – a zároveň z vody vytiahnuť nejakú žabu. (Jasana dostala od Deväťokého dar raz za deň z nejakej diery vytiahnuť náhodnú žabu. Na k100 padlo 21 – teda žaba pletúca v stojacej vode siete, v ktorých si robí kolónie...) Nahmatáva borovicovo zelenú žabu so šedými výrastkami.

Žaba: „Vy k*k*ti, prečo ste ma nechali zhebnúť?!“

Jasana: „Szentpetéri???“

Močom a hnilými zubami páchnuci Grastik: „Žaba, davaj, zjem!“

Žaba spieva: „Každý deň je zo mňa iná žaba...“

Jasana: „Prenasleduje nás ďalšia kamenná socha, nejaký übergolem, skúsiš upriasť pascu?“

Žaba: „Môžeš ma vylízať, budem tvoj princ!“

Jasana: „To beriem ako súhlas,“ a rýchlo hádže žabu späť do vody. Tá preletí tesne pomedzi roztiahnuté prsty naťahujúcich sa rúk obra Grastika a vo vzduchu zakváka: „Lúúúúúzer!!!“ – a šplech do vody.

Jasana vychádza s ostatnými na most, kamenná socha si to rázuje mramorovou chodbou smerom k nim. Rausche začne ukazovať na šesť z rieky sa vynárajúcich jašteričích hláv. Jasana medzi ne hodí jeden z ohnivých opálov, očí sochy grifa. Jašteričiaci sa o ne začnú ruvať až voda strieka. Pripletie sa medzi nich aj žaba a skúša opál chytiť do papule a prehltnúť, ale bezúspešne.

Jasana a spol. cúvajú schodami k templárskej oblasti podzemia. Vybehnú hore schodami, Rausche zburcuje tam strážiacich rytierov, nech im otvoria mrežu (a za nimi ju zatvoria) a urýchlene vyhľadajú veľmajstra. (Postavy si už mädlia ruky, že sa Thanatovi templári s čiernym kráľom vzájomne pobijú.) Rausche sa palicou pokúša vybíjať kliny, ktorými šmykľavkové schodisko zablokoval Heliantus. Stihol len jeden – kráľ je veľmi rýchly, ako nenaložená postava. Prejde mostom (ten sa len rozochveje). Stúpa nahor, schodisko vrže, ale drží. Tri schody pred vrškom sa však za zvukov škrípania a týraného kovu schody sklopia. Kráľ zarachotí a kĺže sa nadol, vyrývajúc v schodoch brázdy. Všetkým je jasné, že mechanizmus je v prdeli. Ozve sa masívne čľupnutie, gejzír vody letí až ku stropu a rieku so syčaním zahalia oblaky vodnej pary.

Ozbrojenci sa na čele s Pálffym vykrádajú do mramorovej chodby a snažia sa v pare rozoznať, čo sa dá. Kráľ sa vracia do akcie. Vyštverá sa z rieky, podíde k šmykľavke a začne do nej rubať vlastnými rukami – zvuk ako v kameňolome. Ozbrojenci pokrčia plecami, že tu asi pomôcť nevedia a ani obísť sa ho nedá, a vrátia sa do komory so sochami a stĺporadím. Pálffy si chce obhliadnuť miesta, odkiaľ kráľ vyšiel. Schody vedú do okrúhlej komory, ktorej steny a dlaždicová podlaha žiaria fialovým svetlom. Stihne si ešte všimnúť dva plné bazéniky po stranách vyústenia schodišťa, keď ho začne premáhať ospalosť. Vycúva von a so zazívaním prerečie: „Ja si musím schrupnúť, chlapi,“ a ustelie si v kúte. Heliantovi zablesne v očiach a zorganizuje žoldnierov do vylupovania všetkých zvyšných drahokamov: šesťnásť jantárov z očí osemhlavej hydry z čierneho mramoru, dva kryštály z očí vulkanickej sfingy a tak ďalej. Hodnotu odhaduje na dohromady tak 15 až 20.000 uhorských strieborných. Heliantus ich všetky uloží u seba.

Žaba Mokropriadka medzitým pletie siete v rieke, ktorej voda sa do červena sfarbila krvou jašterákov. Posledný preživší s opálom vysoko dvihnutým nad hladinou pomaly pláva proti prúdu rieky, do hĺbok jaskyne. Obor Grastik sa stará o ranených a mŕtvych, sťahuje ich do svojho brlohu pod mostom. Kráľ si vyrába nové schody a pomaly stúpa nahor. Posledný rytier zavrie mrežu a povrazovým mostom postavy potme vyvádza von. Tie sa rozhodnú hoďku-dve počkať pred templárskym vchodom do podzemia...

Ozbrojenci sa po Pálffyho zdriemnutí rozhodnú kráľa sledovať z ústia mramorovej chodby. Akonáhle zmizne za rohom na hornom vyústení schodiska a začne sa ozývať demolácia mreží, prebiehajú mostom k päte schodov. Chvíľku je ticho, potom sa odniekaľ z tmy napravo ozve ohromné zadunenie a trieštenie kameňa. V tme začne prebleskovať runami fosforeskujúci obrys kráľa, ktorý sa (trocha pomalšie, má trocha dochrámanú končatinu) sunie späť k schodisku. He’s back in action – again. Ozbrojenci bez rozmýšľania vybiehajú novými kamennými stupňami nahor. Kráľ pomaly duní za nimi. Pálffy kašle na móresy a ponechá rozžnutý lampáš aj v Thanatovej ríši večnej temnoty. Heliantus na čele úniku dobieha k prvému povrazovému mostu smerom ku slobode. Most tam už nie je, na okraji skalnej pukliny sú len zvyšky kolov a lán. Postavám dôjde, čo sa stalo, a bežia späť ku schodisku, avšak kráľ ním už stúpa nahor. Jediná možnosť je cez ťažké doteraz vždy zatiahnuté drapérie...

Pálffy ich rázne roztiahne a lúče svetla prvýkrát po stovkách rokov osvietia približne štvorcovú miestnosť zakončenú ďalšou čiernou drapériou, v strede hranatý hladký oltár z čierneho kameňa, pred drapériou dvaja čierni rytieri Thanata. „Svätokrádežníci!!! To svetlo musí okamžite zhasnúť!“ a rozbehnú sa s napriahnutými križiackymi obojručákmi, aké už dávno vyšli z módy, na ozbrojencov. Zaduní salva z pištolí, ale rytieri dobiehajú a rozmachujú sa mečmi. Asi ich svetlo lampáša oslepilo, lebo nikoho nezasahujú... a zhrčiaci sa siedmi bojovníci ich okamžite dobíjajú, ako špičky šablí nachádzajú štrbiny medzi chráničmi. Kráľ ďalej duní nahor, takže telá rytierov postavy bleskom dovlečú ku kraju schodiska a s rachotom pustia nadol. Ozve sa jedno čľupnutie, a krátko nato druhé - a siete, ktoré žaba vyvkliekla na breh a natiahla na pätu schodiska, sa potrhali. Kráľ duní ďalej, už je len nejakých päť až osem krokov od vrcholu schodiska.

Vracajú sa do svätyne, dúfajúc, že za druhou drapériou bude cesta von... a je tam polkruhový výklenok s vysokou sochou z čierneho dreva, stvárňujúcou vyziabnutú postavu v rozľahlom čiernom plášti s kapucňou a lebkou namiesto tváre, z očí jej žiaria dva drahokamy. (Architekt tohto podzemia mal evidentne jasne vytýčenú tému.) Po stranách sochy stoja na podstavcoch dve bronzové misy sálajúce horúčavou – a ako na ne dopadajú lúče svetla, zdajú sa ho pohlcovať: na čiernych uhlíkoch tancujú čierne plamene, ako diery inam. Heliantom, Menhartom, Pálffym a Ottmarom Langfussom pri pohľade na idol prejdú triaška, zmar a chmáry. Thanatos ich preklial – všetci okolo nich sa im javia ako chodiaci umrlci, údy im obopína ťažoba. Sťažka sa obracajú späť, ale socha im už zatarasila cestu von. „Na útok pripraviť!“, zavelí ešte Pálffy, keď vtom sa soche rozžhnú ohnivo žiariace oči, roztvorí žhnúce ústa a vychrlí do svätyne inferno plameňov. S príšernými vreskami bolesti k zemi padajú všetci traja ozbojenci, drapérie okamžite vzplanú tiež. Od tohto okamihu sa čas začal správať zvláštne.

Menhartovi, Andrássymu a Pálffymu (ktorí majú iba jeden až tri body ostávajúcej výdrže, Heliantus mal ešte štyri) sa zjaví postava, ktorá akoby celý čas v komore bola, len teraz vystúpila z tieňov. Je to v lesklom čiernom rúchu odený muž s bledou, ušľachtilou tvárou. S hlbokým smútkom a súcitom sa na každého z nich zahľadí a vykročí k nim. (Každý z nich má pocit, akoby sa muž díval len naňho a vykročil práve k nemu.) Všetci traja sa začnú prežehnávať, modliť k Panne Márii, Andrássy padá na kolená. Heliantus stojí bez pohybu, ako primrazený, rovnako aj socha kráľa, zvyšky šľahajúcich plameňov sa znehybnené ligocú v tichom vzduchu. Muž rozťahuje ruky, chce každého z nich objať. Každý odmieta, cúva, krúti hlavou. Muž sa sklamane zastaví. Spustí ruky a urobí nádejné gesto, že ešte sa určite uvidia, a splynie s tieňmi. Pálffy s Andrássym a Menhartom vytrhnú Helianta z váhania a prebehnú okolo ešte nehybného kráľa. Zbiehajú dole schodami, poslednou šancou sa zdá byť sfinga.

Minú dva rozcapené a priechodom kráľa načechrané mramorové panely v mramorovej chodbe, kde lebky na stenách svietia prízračným zeleným svetlom. Nakúkajú do vysokej, klenutej a freskami pokrytej tmavej miestnosti, ktorej jedinou výraznejšou črtou je obrovský, dva kroky vysoký prázdny piedestál. Vkročia do miestnosti a piedestál naraz zaleje ostro ohraničená oblasť zlatavého svetla. Na piedestáli sa pohodlne rozvaľuje sfinga, premeriavajúc si postavy, akoby ich pozorovala už dlho. Má krásnu, ale nie úplne ľudskú tvár s ľahkým, pohrdlivým úsmevom, levie telo pokryté zlatavou srsťou, korunu a na chrbte zložené krídla.

Prvý prehovorí Pálffy: „Vážená sfinga, prišli sme vyhľadať tvoju pomoc.“

Sfinga: „Vítam vás, smrteľníci – šľachtici a ešte ste aj slušní, to sa mi páči.“ Jej slová všetkým vibrujú v hlave, prekračujúc bariéry zvukom neseného jazyka.

Pálffy: „Chcem sa opýtať–“

Sfinga: „Viem, čo sa chceš opýtať.“

Pálffy: „Ako môžeš– hm.“

Andrásssy len hľadí s vypleštenými očami. Heliantus vytiahne kryštály vypáčené z očí lávovej sfingy: „Máme pre vás dar, ctená sfinga.“

„Pristúp sem bližšie, poď mi ho dať osobne.“

Helianta zamrazí, ale pozbiera odvahu a príde až k piedestálu, naťahuje dlaň s oboma kameňmi dohora. Sfinga po nich siahne obrovskou levou packou, na ktorej sa hypnoticky leskne zlatá srsť. Heliantus zacíti vôňu exotických drevín a drahých korenín a zdá sa mu, že pazúry na packe sú z lesknúceho sa modravého kovu. Neuveriteľne jemne kryštály uchopí a položí ich pred seba na podstavec. Premeriava si postavy, akoby prepočítavala komplikované účtovníctvo. Potom prerečie: „Pýtaj sa, rytier.“

Pálffy: „Ako sa dá poraziť čierna socha, ktorá nás práve prenasleduje?“

Sfinga: „Musíte jej chodidlá natrieť klinčekovým olejom a na čelo ružovou vodou napísať moje meno.“

Pálffy s Heliantom sa začnú radiť, občas vyzrú do chodby, či sa socha náhodou už neblíži k nim.

Heliantus: „A ako sa voláš?“

Sfinga: „Išbi-Erra.“

Pálffy: „Dá sa odtiaľto dostať inak ako schodami vedúcimi do Thanatovej svätyne?“

Sfinga: „Dá. Máš ešte štyri otázky.“

Tu je vidieť, že ozbrojenci majú svoje limity (Heliantus má múdrosť 5 a ani Pálffy nevie čítať – najinteligentnejším sa zdá byť pobočník Menhart, ktorý má múdrosť 15!) a bez zvyšku družiny sú trocha stratení...

Pálffy: „Ako sa dostaneme von na povrch?“

Sfinga: „Pôjdete po ľavom brehu, teda proti prúdu podzemnej rieky. Za zúženým miestom je hrobka učenca Hernanda. Za ňou doprava a nákladným výťahom na trináste poschodie. Je odtiaľ krásny výhľad na prešporský Dóm Sv. Martina.“

Pálffy: „????“ Opäť porada. Sfinga si medzitým jeden z kryštálov vloží do papule a hlasito chrúme. Z úst sa jej sype trblietavý prach.

Heliantus: „Mala by tu byť ešte jedna chodba nahor, ako sa ňou dostaneme hore?“

Sfinga: „Od jašteráckeho šamana G´Ruka získate kľúč, ktorým otvoríte bronzové dvere. Za nimi je schodisko nahor k psohlavskej strážnici.“

Heliantus: „Ako vieme Kišiho poraziť?“

Sfinga: „Bronzovým toporom Zabar-Nadžar, ktorý Kiši ukul, aby dokázal poraziť svojho brata Dahaka.“

Pálffy: „A kde sa Zabar-Nadžar nachádza teraz?“

Sfinga: „V zlatej bárke v Medvedej púšti. Teraz môžete odísť.“

Postavy vycúvajú do chodby. Zlatavé svetlo pohasne a piedestál je opäť prázdny. Zdiaľky so ozývajú dunivé kroky čierneho kráľa, ako sa vracia a zostupuje k rieke. Štyria ozbrojenci zaujmú obranné postavenie v ústí chodby, prežehnávajú sa, pripravujú sa na smrť. Obrovská socha zíde k rieke a vstúpi na kamenný most. Ten opäť začne mierne vibrovať, padá z neho prach a drobné kúsky muriva. Keď je socha kúsok za stredom, most sa s rachotom prelomí a zrúti do rieky, vyvolajúc hotové vlnobitie. Štvormetrový kráľ znovu získa rovnováhu, z vody mu trčia ramená a hlava. So šialeným výkrikom sa však zo sutín vynorí osemmetrový obor, kričiac: „Grastikov most! Zničil si Grastikov most!“ Skočí na hyperodolnú sochu a začne ňou lomcovať, pričom okolo nich vo vzduchu vybuchujú farebné svetielka...

Vonku sa začína zmrákať. Jasana, Rausche, Gojko Mitić, Michal Szabó a lekár Hirsch s Krútňavou sa rozhodnú vrátiť do Perneku...