Stratené údolie nad Pernekom, 22. november 1673
Postavy:
Jasana Divnonôžka, cigánska burička, Sprievodkyňa Posla
Nádeje, pokladníčka družiny (prieskumníčka, 3. úr., Thera)
- jej pobočník Ján Andrássy,
miestny pivovarník, veterán tureckých vojen od Galatie a ako kapitán (a jediný
člen) perneckej stráže pravá ruka richtára, najnovšie aj otec jej ešte
nenarodeného dieťaťa (ozbrojenec, 1. úr., CP)
Gasparus Ladislaus Pálffy, veľmož a dôstojník-artilerista,
neformálny veliteľ družiny (ozbrojenec, 2. úr., Gašpar)
- jeho osobný strážca Menhart Paulis,
prepustený artilerista-autista so zvonivým hlasom (ozbrojenec, 0. úr., CP)
- jeho komorník Vavrinec Žigrai
(bez povolania, CP)
Gerhard Rausche, dominikánsky inkvizítor z Nemcov,
neformálny hovorca družiny (učenec, 2. úr., Hozo)
- jeho slúžtička Tangenta Rojková
(bez povolania, CP)
Gojko Mitić, chorvátsky akrobat a herec s darom
ošetrovať choroby (prieskumník, 3. úr., Lachčo)
Rytier Heliantus, Prekliaty (ozbrojenec, 1. úr.,
Antharon)
- jeho páža Gerhard
Jakub Hirschl, stupavský lekár židovského pôvodu,
vydedený a viac než trocha morbídny (učenec, 1. úr., Jano)
- jeho nosička Krútňava Altánová,
bývalá milicionárka (ozbrojenkyňa, 0. úr., CP)
Michal Szabó, univerzitný učiteľ z Púchova,
ktorý študoval v Novákoch a v Carihrade, posadnutý starými
jazykmi a svojimi detskými traumami, hľadajúci bájneho šarkana (učenec, 1.
úr., Pedro)
Bodra Walachová alias slúžka Blahoslava, čarodejnica
s Druhým zrakom, navrátiavšia sa z ríše víl, zasvätená Kruhu vidúcich
sestier (učená, 1. úr., CP)
... a ako špeciálny hosť Mokropriadka, jaskynná žaba (Pedro)
Na zadnej
stene sálu so sochami a stĺporadím sa obrovskou silou rozleteli dovtedy
neodhalené kamenné dvere, ktoré nárazom do steny vyslali miestnosťou malé
kamenné úlomky. V otvore, vychádzajúc po schodisku nahor z ďalšej
chodby, stojí asi štyri kroky vysoká, masívna a čierna kamenná postava
kráľa. Vo svetle zelenavo blikajúcich stĺpov vidno na jeho čele diadém
s troma drahokamami, oči mu žiaria oranžovým leskom, telo pokrývajú matne
fosforeskujúce rytiny v klinovom písme. S rachotom a bez váhania
pokračuje smerom k postavám a schodisku.
Všetci sa
sťahujú do štvorcovej čiernej komory (kde predtým bolo dvadsať kostier)
a vytvárajú prvú obrannú líniu zo siedmych ozbrojencov – Pálffy
s Menhartom naľavo, Heliantus s Andrássym napravo, traja arkebuzníci
v strede. Ako sošný čierny kráľ vychádza hore schodami, strely z pištolí
na ňom nezanechávajú žiaden efekt. Prvú zrážku komplikujú aj stroboskopy zo
stĺpov v dlhej miestnosti zo sochami – Pálffy a arkebuzník Ottmar
Langfuss sú oslepení. Socha dvakrát po sebe nezasiahne žoldniera Ľuda Slimáka (dve štvorky po sebe), ale stačí jej, že
Ľudo odskočí a napriek voľným protiútokom a obkľúčeniu sa pretláča na
uzunké schodisko. Zbrane sa od nej odrážajú a vibrujú (napriek zvýšenej šanci zlomenia zbraní
prežili hodené jednotky aj Andrássyho kladivo, aj Pálffyho šabľa). Socha sa
schodiskom nešikovne bokom prepcháva ako tvrdá stolica, zatiaľ čo Andrássy do
nej neúspešne zozadu doráža. Nepomáhajú ani Szabóove nadávky v sumerčine,
či Rauschem vrhnutá svätená voda – socha proste ide nahor, kam sa pred ňou
stiahli všetky nebojové postavy (Rausche, Szabó, Jasana, Gojko a Hirschl
s nosičkou Krútňavou). Szabó skúša ešte grécky oheň, ale nešikovne ho
hodil pred seba na schodisko a socha ním prešla akoby nič – dokonca jej
modravé runy na okamih zaplali jasným oranžovým svetlom. Horiace schodisko
odrezalo ozbrojencov s Andrássym na čele, tak sa všetci zhrkli okolo fakle
a Pálffyho lampáša a začali nabíjať pištole.
Rausche uteká
za obrom Grastikom a snaží sa ho presvedčiť, aby im pomohol v boji
proti nezastaviteľnému kráľovi. Toho ale skôr zaujíma Jasana, ktorá dobehne
k brehu jaskynnej rieky a snaží sa do sukní nahrabať blato –
a zároveň z vody vytiahnuť nejakú žabu. (Jasana dostala od Deväťokého dar raz za deň z nejakej diery
vytiahnuť náhodnú žabu. Na k100 padlo 21 – teda žaba pletúca v stojacej
vode siete, v ktorých si robí kolónie...) Nahmatáva borovicovo zelenú
žabu so šedými výrastkami.
Žaba: „Vy k*k*ti,
prečo ste ma nechali zhebnúť?!“
Jasana:
„Szentpetéri???“
Močom
a hnilými zubami páchnuci Grastik: „Žaba, davaj, zjem!“
Žaba spieva:
„Každý deň je zo mňa iná žaba...“
Jasana:
„Prenasleduje nás ďalšia kamenná socha, nejaký übergolem, skúsiš upriasť pascu?“
Žaba: „Môžeš ma
vylízať, budem tvoj princ!“
Jasana: „To
beriem ako súhlas,“ a rýchlo hádže žabu späť do vody. Tá preletí tesne
pomedzi roztiahnuté prsty naťahujúcich sa rúk obra Grastika a vo vzduchu zakváka:
„Lúúúúúzer!!!“ – a šplech do vody.
Jasana
vychádza s ostatnými na most, kamenná socha si to rázuje mramorovou
chodbou smerom k nim. Rausche začne ukazovať na šesť z rieky sa
vynárajúcich jašteričích hláv. Jasana medzi ne hodí jeden z ohnivých
opálov, očí sochy grifa. Jašteričiaci sa o ne začnú ruvať až voda strieka.
Pripletie sa medzi nich aj žaba a skúša opál chytiť do papule
a prehltnúť, ale bezúspešne.
Jasana
a spol. cúvajú schodami k templárskej oblasti podzemia. Vybehnú hore
schodami, Rausche zburcuje tam strážiacich rytierov, nech im otvoria mrežu (a
za nimi ju zatvoria) a urýchlene vyhľadajú veľmajstra. (Postavy si už
mädlia ruky, že sa Thanatovi templári s čiernym kráľom vzájomne pobijú.)
Rausche sa palicou pokúša vybíjať kliny, ktorými šmykľavkové schodisko
zablokoval Heliantus. Stihol len jeden – kráľ je veľmi rýchly, ako nenaložená
postava. Prejde mostom (ten sa len rozochveje). Stúpa nahor, schodisko vrže,
ale drží. Tri schody pred vrškom sa však za zvukov škrípania a týraného
kovu schody sklopia. Kráľ zarachotí a kĺže sa nadol, vyrývajúc
v schodoch brázdy. Všetkým je jasné, že mechanizmus je v prdeli. Ozve sa
masívne čľupnutie, gejzír vody letí až ku stropu a rieku so syčaním
zahalia oblaky vodnej pary.
Ozbrojenci sa
na čele s Pálffym vykrádajú do mramorovej chodby a snažia sa
v pare rozoznať, čo sa dá. Kráľ sa vracia do akcie. Vyštverá sa
z rieky, podíde k šmykľavke a začne do nej rubať vlastnými
rukami – zvuk ako v kameňolome. Ozbrojenci pokrčia plecami, že tu asi
pomôcť nevedia a ani obísť sa ho nedá, a vrátia sa do komory so
sochami a stĺporadím. Pálffy si chce obhliadnuť miesta, odkiaľ kráľ
vyšiel. Schody vedú do okrúhlej komory, ktorej steny a dlaždicová podlaha
žiaria fialovým svetlom. Stihne si ešte všimnúť dva plné bazéniky po stranách
vyústenia schodišťa, keď ho začne premáhať ospalosť. Vycúva von a so
zazívaním prerečie: „Ja si musím schrupnúť, chlapi,“ a ustelie si v kúte.
Heliantovi zablesne v očiach a zorganizuje žoldnierov do vylupovania
všetkých zvyšných drahokamov: šesťnásť jantárov z očí osemhlavej hydry
z čierneho mramoru, dva kryštály z očí vulkanickej sfingy a tak
ďalej. Hodnotu odhaduje na dohromady tak 15 až 20.000 uhorských strieborných.
Heliantus ich všetky uloží u seba.
Žaba
Mokropriadka medzitým pletie siete v rieke, ktorej voda sa do červena
sfarbila krvou jašterákov. Posledný preživší s opálom vysoko dvihnutým nad
hladinou pomaly pláva proti prúdu rieky, do hĺbok jaskyne. Obor Grastik sa
stará o ranených a mŕtvych, sťahuje ich do svojho brlohu pod mostom.
Kráľ si vyrába nové schody a pomaly stúpa nahor. Posledný rytier zavrie
mrežu a povrazovým mostom postavy potme vyvádza von. Tie sa rozhodnú
hoďku-dve počkať pred templárskym vchodom do podzemia...
Ozbrojenci sa po
Pálffyho zdriemnutí rozhodnú kráľa sledovať z ústia mramorovej chodby. Akonáhle
zmizne za rohom na hornom vyústení schodiska a začne sa ozývať demolácia
mreží, prebiehajú mostom k päte schodov. Chvíľku je ticho, potom sa
odniekaľ z tmy napravo ozve ohromné zadunenie a trieštenie kameňa.
V tme začne prebleskovať runami fosforeskujúci obrys kráľa, ktorý sa (trocha
pomalšie, má trocha dochrámanú končatinu) sunie späť k schodisku. He’s
back in action – again. Ozbrojenci bez rozmýšľania vybiehajú novými kamennými
stupňami nahor. Kráľ pomaly duní za nimi. Pálffy kašle na móresy a ponechá
rozžnutý lampáš aj v Thanatovej ríši večnej temnoty. Heliantus na čele
úniku dobieha k prvému povrazovému mostu smerom ku slobode. Most tam už
nie je, na okraji skalnej pukliny sú len zvyšky kolov a lán. Postavám
dôjde, čo sa stalo, a bežia späť ku schodisku, avšak kráľ ním už stúpa
nahor. Jediná možnosť je cez ťažké doteraz vždy zatiahnuté drapérie...
Pálffy ich
rázne roztiahne a lúče svetla prvýkrát po stovkách rokov osvietia
približne štvorcovú miestnosť zakončenú ďalšou čiernou drapériou, v strede
hranatý hladký oltár z čierneho kameňa, pred drapériou dvaja čierni
rytieri Thanata. „Svätokrádežníci!!! To svetlo musí okamžite zhasnúť!“
a rozbehnú sa s napriahnutými križiackymi obojručákmi, aké už dávno
vyšli z módy, na ozbrojencov. Zaduní salva z pištolí, ale rytieri
dobiehajú a rozmachujú sa mečmi. Asi ich svetlo lampáša oslepilo, lebo
nikoho nezasahujú... a zhrčiaci sa siedmi bojovníci ich okamžite dobíjajú,
ako špičky šablí nachádzajú štrbiny medzi chráničmi. Kráľ ďalej duní nahor,
takže telá rytierov postavy bleskom dovlečú ku kraju schodiska a s rachotom
pustia nadol. Ozve sa jedno čľupnutie, a krátko nato druhé - a siete, ktoré žaba vyvkliekla na breh a natiahla na pätu schodiska, sa potrhali. Kráľ duní ďalej, už je len
nejakých päť až osem krokov od vrcholu schodiska.
Vracajú sa do
svätyne, dúfajúc, že za druhou drapériou bude cesta von... a je tam
polkruhový výklenok s vysokou sochou z čierneho dreva, stvárňujúcou
vyziabnutú postavu v rozľahlom čiernom plášti s kapucňou
a lebkou namiesto tváre, z očí jej žiaria dva drahokamy. (Architekt
tohto podzemia mal evidentne jasne vytýčenú tému.) Po stranách sochy stoja na
podstavcoch dve bronzové misy sálajúce horúčavou – a ako na ne dopadajú
lúče svetla, zdajú sa ho pohlcovať: na čiernych uhlíkoch tancujú čierne
plamene, ako diery inam. Heliantom, Menhartom, Pálffym a Ottmarom
Langfussom pri pohľade na idol prejdú triaška, zmar a chmáry. Thanatos ich
preklial – všetci okolo nich sa im javia ako chodiaci umrlci, údy im obopína
ťažoba. Sťažka sa obracajú späť, ale socha im už zatarasila cestu von. „Na útok
pripraviť!“, zavelí ešte Pálffy, keď vtom sa soche rozžhnú ohnivo žiariace oči,
roztvorí žhnúce ústa a vychrlí do svätyne inferno plameňov.
S príšernými vreskami bolesti k zemi padajú všetci traja ozbojenci,
drapérie okamžite vzplanú tiež. Od tohto okamihu sa čas začal správať zvláštne.
Menhartovi,
Andrássymu a Pálffymu (ktorí majú
iba jeden až tri body ostávajúcej výdrže, Heliantus mal ešte štyri) sa
zjaví postava, ktorá akoby celý čas v komore bola, len teraz vystúpila
z tieňov. Je to v lesklom čiernom rúchu odený muž s bledou,
ušľachtilou tvárou. S hlbokým smútkom a súcitom sa na každého
z nich zahľadí a vykročí k nim. (Každý z nich má pocit,
akoby sa muž díval len naňho a vykročil práve k nemu.) Všetci traja
sa začnú prežehnávať, modliť k Panne Márii, Andrássy padá na kolená.
Heliantus stojí bez pohybu, ako primrazený, rovnako aj socha kráľa, zvyšky
šľahajúcich plameňov sa znehybnené ligocú v tichom vzduchu. Muž rozťahuje
ruky, chce každého z nich objať. Každý odmieta, cúva, krúti hlavou. Muž sa
sklamane zastaví. Spustí ruky a urobí nádejné gesto, že ešte sa určite
uvidia, a splynie s tieňmi. Pálffy s Andrássym a Menhartom
vytrhnú Helianta z váhania a prebehnú okolo ešte nehybného kráľa.
Zbiehajú dole schodami, poslednou šancou sa zdá byť sfinga.
Minú dva
rozcapené a priechodom kráľa načechrané mramorové panely v mramorovej
chodbe, kde lebky na stenách svietia prízračným zeleným svetlom. Nakúkajú do
vysokej, klenutej a freskami pokrytej tmavej miestnosti, ktorej jedinou
výraznejšou črtou je obrovský, dva kroky vysoký prázdny piedestál. Vkročia do
miestnosti a piedestál naraz zaleje ostro ohraničená oblasť zlatavého
svetla. Na piedestáli sa pohodlne rozvaľuje sfinga, premeriavajúc si postavy,
akoby ich pozorovala už dlho. Má krásnu, ale nie úplne ľudskú tvár
s ľahkým, pohrdlivým úsmevom, levie telo pokryté zlatavou srsťou, korunu
a na chrbte zložené krídla.
Prvý prehovorí
Pálffy: „Vážená sfinga, prišli sme vyhľadať tvoju pomoc.“
Sfinga: „Vítam vás,
smrteľníci – šľachtici a ešte ste aj slušní, to sa mi páči.“ Jej slová
všetkým vibrujú v hlave, prekračujúc bariéry zvukom neseného jazyka.
Pálffy: „Chcem sa
opýtať–“
Sfinga: „Viem, čo sa
chceš opýtať.“
Pálffy: „Ako môžeš–
hm.“
Andrásssy len
hľadí s vypleštenými očami. Heliantus vytiahne kryštály vypáčené
z očí lávovej sfingy: „Máme pre vás dar, ctená sfinga.“
„Pristúp sem
bližšie, poď mi ho dať osobne.“
Helianta
zamrazí, ale pozbiera odvahu a príde až k piedestálu, naťahuje dlaň
s oboma kameňmi dohora. Sfinga po nich siahne obrovskou levou packou, na
ktorej sa hypnoticky leskne zlatá srsť. Heliantus zacíti vôňu exotických drevín
a drahých korenín a zdá sa mu, že pazúry na packe sú
z lesknúceho sa modravého kovu. Neuveriteľne jemne kryštály uchopí
a položí ich pred seba na podstavec. Premeriava si postavy, akoby
prepočítavala komplikované účtovníctvo. Potom prerečie: „Pýtaj sa, rytier.“
Pálffy: „Ako
sa dá poraziť čierna socha, ktorá nás práve prenasleduje?“
Sfinga:
„Musíte jej chodidlá natrieť klinčekovým olejom a na čelo ružovou vodou
napísať moje meno.“
Pálffy
s Heliantom sa začnú radiť, občas vyzrú do chodby, či sa socha náhodou už
neblíži k nim.
Heliantus: „A
ako sa voláš?“
Sfinga:
„Išbi-Erra.“
Pálffy: „Dá sa
odtiaľto dostať inak ako schodami vedúcimi do Thanatovej svätyne?“
Sfinga: „Dá. Máš
ešte štyri otázky.“
Tu je vidieť,
že ozbrojenci majú svoje limity (Heliantus
má múdrosť 5 a ani Pálffy nevie čítať – najinteligentnejším sa zdá byť
pobočník Menhart, ktorý má múdrosť 15!) a bez zvyšku družiny sú trocha
stratení...
Pálffy: „Ako
sa dostaneme von na povrch?“
Sfinga:
„Pôjdete po ľavom brehu, teda proti prúdu podzemnej rieky. Za zúženým miestom
je hrobka učenca Hernanda. Za ňou doprava a nákladným výťahom na trináste
poschodie. Je odtiaľ krásny výhľad na prešporský Dóm Sv. Martina.“
Pálffy: „????“
Opäť porada. Sfinga si medzitým jeden z kryštálov vloží do papule a hlasito
chrúme. Z úst sa jej sype trblietavý prach.
Heliantus: „Mala
by tu byť ešte jedna chodba nahor, ako sa ňou dostaneme hore?“
Sfinga: „Od
jašteráckeho šamana G´Ruka získate kľúč, ktorým otvoríte bronzové dvere. Za
nimi je schodisko nahor k psohlavskej strážnici.“
Heliantus: „Ako
vieme Kišiho poraziť?“
Sfinga: „Bronzovým
toporom Zabar-Nadžar, ktorý Kiši ukul, aby dokázal poraziť svojho brata Dahaka.“
Pálffy: „A kde
sa Zabar-Nadžar nachádza teraz?“
Sfinga: „V
zlatej bárke v Medvedej púšti. Teraz môžete odísť.“
Postavy
vycúvajú do chodby. Zlatavé svetlo pohasne a piedestál je opäť prázdny.
Zdiaľky so ozývajú dunivé kroky čierneho kráľa, ako sa vracia a zostupuje k rieke.
Štyria ozbrojenci zaujmú obranné postavenie v ústí chodby, prežehnávajú
sa, pripravujú sa na smrť. Obrovská socha zíde k rieke a vstúpi na kamenný
most. Ten opäť začne mierne vibrovať, padá z neho prach a drobné kúsky
muriva. Keď je socha kúsok za stredom, most sa s rachotom prelomí a zrúti
do rieky, vyvolajúc hotové vlnobitie. Štvormetrový kráľ znovu získa rovnováhu,
z vody mu trčia ramená a hlava. So šialeným výkrikom sa však zo sutín
vynorí osemmetrový obor, kričiac: „Grastikov most! Zničil si Grastikov most!“
Skočí na hyperodolnú sochu a začne ňou lomcovať, pričom okolo nich vo
vzduchu vybuchujú farebné svetielka...
Vonku sa
začína zmrákať. Jasana, Rausche, Gojko Mitić, Michal Szabó a lekár Hirsch
s Krútňavou sa rozhodnú vrátiť do Perneku...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára