utorok 29. októbra 2019

14. sedenie: Demoličná čata


Stratené údolie nad Pernekom, 22. november 1673


Postavy:
Jasana Divnonôžka, cigánska burička, Sprievodkyňa Posla Nádeje, pokladníčka družiny (prieskumníčka, 3. úr., Thera)
- jej pobočník Ján Andrássy, miestny pivovarník, veterán tureckých vojen od Galatie a ako kapitán (a jediný člen) perneckej stráže pravá ruka richtára, najnovšie aj otec jej ešte nenarodeného dieťaťa (ozbrojenec, 1. úr., CP)
Gasparus Ladislaus Pálffy, veľmož a dôstojník-artilerista, neformálny veliteľ družiny (ozbrojenec, 2. úr., Gašpar)
- jeho osobný strážca Menhart Paulis, prepustený artilerista-autista so zvonivým hlasom (ozbrojenec, 0. úr., CP)
- jeho komorník Vavrinec Žigrai (bez povolania, CP)
Gerhard Rausche, dominikánsky inkvizítor z Nemcov, neformálny hovorca družiny (učenec, 2. úr., Hozo)
- jeho slúžtička Tangenta Rojková (bez povolania, CP)
Gojko Mitić, chorvátsky akrobat a herec s darom ošetrovať choroby (prieskumník, 3. úr., Lachčo)
Rytier Heliantus, Prekliaty (ozbrojenec, 1. úr., Antharon)
- jeho páža Gerhard
Jakub Hirschl, stupavský lekár židovského pôvodu, vydedený a viac než trocha morbídny (učenec, 1. úr., Jano)
- jeho nosička Krútňava Altánová, bývalá milicionárka (ozbrojenkyňa, 0. úr., CP)
Michal Szabó, univerzitný učiteľ z Púchova, ktorý študoval v Novákoch a v Carihrade, posadnutý starými jazykmi a svojimi detskými traumami, hľadajúci bájneho šarkana (učenec, 1. úr., Pedro)
Bodra Walachová alias slúžka Blahoslava, čarodejnica s Druhým zrakom, navrátiavšia sa z ríše víl, zasvätená Kruhu vidúcich sestier (učená, 1. úr., CP)
... a ako špeciálny hosť Mokropriadka, jaskynná žaba (Pedro)





Na zadnej stene sálu so sochami a stĺporadím sa obrovskou silou rozleteli dovtedy neodhalené kamenné dvere, ktoré nárazom do steny vyslali miestnosťou malé kamenné úlomky. V otvore, vychádzajúc po schodisku nahor z ďalšej chodby, stojí asi štyri kroky vysoká, masívna a čierna kamenná postava kráľa. Vo svetle zelenavo blikajúcich stĺpov vidno na jeho čele diadém s troma drahokamami, oči mu žiaria oranžovým leskom, telo pokrývajú matne fosforeskujúce rytiny v klinovom písme. S rachotom a bez váhania pokračuje smerom k postavám a schodisku.

Všetci sa sťahujú do štvorcovej čiernej komory (kde predtým bolo dvadsať kostier) a vytvárajú prvú obrannú líniu zo siedmych ozbrojencov – Pálffy s Menhartom naľavo, Heliantus s Andrássym napravo, traja arkebuzníci v strede. Ako sošný čierny kráľ vychádza hore schodami, strely z pištolí na ňom nezanechávajú žiaden efekt. Prvú zrážku komplikujú aj stroboskopy zo stĺpov v dlhej miestnosti zo sochami – Pálffy a arkebuzník Ottmar Langfuss sú oslepení. Socha dvakrát po sebe nezasiahne žoldniera Ľuda Slimáka (dve štvorky po sebe), ale stačí jej, že Ľudo odskočí a napriek voľným protiútokom a obkľúčeniu sa pretláča na uzunké schodisko. Zbrane sa od nej odrážajú a vibrujú (napriek zvýšenej šanci zlomenia zbraní prežili hodené jednotky aj Andrássyho kladivo, aj Pálffyho šabľa). Socha sa schodiskom nešikovne bokom prepcháva ako tvrdá stolica, zatiaľ čo Andrássy do nej neúspešne zozadu doráža. Nepomáhajú ani Szabóove nadávky v sumerčine, či Rauschem vrhnutá svätená voda – socha proste ide nahor, kam sa pred ňou stiahli všetky nebojové postavy (Rausche, Szabó, Jasana, Gojko a Hirschl s nosičkou Krútňavou). Szabó skúša ešte grécky oheň, ale nešikovne ho hodil pred seba na schodisko a socha ním prešla akoby nič – dokonca jej modravé runy na okamih zaplali jasným oranžovým svetlom. Horiace schodisko odrezalo ozbrojencov s Andrássym na čele, tak sa všetci zhrkli okolo fakle a Pálffyho lampáša a začali nabíjať pištole.

Rausche uteká za obrom Grastikom a snaží sa ho presvedčiť, aby im pomohol v boji proti nezastaviteľnému kráľovi. Toho ale skôr zaujíma Jasana, ktorá dobehne k brehu jaskynnej rieky a snaží sa do sukní nahrabať blato – a zároveň z vody vytiahnuť nejakú žabu. (Jasana dostala od Deväťokého dar raz za deň z nejakej diery vytiahnuť náhodnú žabu. Na k100 padlo 21 – teda žaba pletúca v stojacej vode siete, v ktorých si robí kolónie...) Nahmatáva borovicovo zelenú žabu so šedými výrastkami.

Žaba: „Vy k*k*ti, prečo ste ma nechali zhebnúť?!“
Jasana: „Szentpetéri???“
Močom a hnilými zubami páchnuci Grastik: „Žaba, davaj, zjem!“
Žaba spieva: „Každý deň je zo mňa iná žaba...“
Jasana: „Prenasleduje nás ďalšia kamenná socha, nejaký übergolem, skúsiš upriasť pascu?“
Žaba: „Môžeš ma vylízať, budem tvoj princ!“
Jasana: „To beriem ako súhlas,“ a rýchlo hádže žabu späť do vody. Tá preletí tesne pomedzi roztiahnuté prsty naťahujúcich sa rúk obra Grastika a vo vzduchu zakváka: „Lúúúúúzer!!!“ – a šplech do vody.

Jasana vychádza s ostatnými na most, kamenná socha si to rázuje mramorovou chodbou smerom k nim. Rausche začne ukazovať na šesť z rieky sa vynárajúcich jašteričích hláv. Jasana medzi ne hodí jeden z ohnivých opálov, očí sochy grifa. Jašteričiaci sa o ne začnú ruvať až voda strieka. Pripletie sa medzi nich aj žaba a skúša opál chytiť do papule a prehltnúť, ale bezúspešne.

Jasana a spol. cúvajú schodami k templárskej oblasti podzemia. Vybehnú hore schodami, Rausche zburcuje tam strážiacich rytierov, nech im otvoria mrežu (a za nimi ju zatvoria) a urýchlene vyhľadajú veľmajstra. (Postavy si už mädlia ruky, že sa Thanatovi templári s čiernym kráľom vzájomne pobijú.) Rausche sa palicou pokúša vybíjať kliny, ktorými šmykľavkové schodisko zablokoval Heliantus. Stihol len jeden – kráľ je veľmi rýchly, ako nenaložená postava. Prejde mostom (ten sa len rozochveje). Stúpa nahor, schodisko vrže, ale drží. Tri schody pred vrškom sa však za zvukov škrípania a týraného kovu schody sklopia. Kráľ zarachotí a kĺže sa nadol, vyrývajúc v schodoch brázdy. Všetkým je jasné, že mechanizmus je v prdeli. Ozve sa masívne čľupnutie, gejzír vody letí až ku stropu a rieku so syčaním zahalia oblaky vodnej pary.

Ozbrojenci sa na čele s Pálffym vykrádajú do mramorovej chodby a snažia sa v pare rozoznať, čo sa dá. Kráľ sa vracia do akcie. Vyštverá sa z rieky, podíde k šmykľavke a začne do nej rubať vlastnými rukami – zvuk ako v kameňolome. Ozbrojenci pokrčia plecami, že tu asi pomôcť nevedia a ani obísť sa ho nedá, a vrátia sa do komory so sochami a stĺporadím. Pálffy si chce obhliadnuť miesta, odkiaľ kráľ vyšiel. Schody vedú do okrúhlej komory, ktorej steny a dlaždicová podlaha žiaria fialovým svetlom. Stihne si ešte všimnúť dva plné bazéniky po stranách vyústenia schodišťa, keď ho začne premáhať ospalosť. Vycúva von a so zazívaním prerečie: „Ja si musím schrupnúť, chlapi,“ a ustelie si v kúte. Heliantovi zablesne v očiach a zorganizuje žoldnierov do vylupovania všetkých zvyšných drahokamov: šesťnásť jantárov z očí osemhlavej hydry z čierneho mramoru, dva kryštály z očí vulkanickej sfingy a tak ďalej. Hodnotu odhaduje na dohromady tak 15 až 20.000 uhorských strieborných. Heliantus ich všetky uloží u seba.

Žaba Mokropriadka medzitým pletie siete v rieke, ktorej voda sa do červena sfarbila krvou jašterákov. Posledný preživší s opálom vysoko dvihnutým nad hladinou pomaly pláva proti prúdu rieky, do hĺbok jaskyne. Obor Grastik sa stará o ranených a mŕtvych, sťahuje ich do svojho brlohu pod mostom. Kráľ si vyrába nové schody a pomaly stúpa nahor. Posledný rytier zavrie mrežu a povrazovým mostom postavy potme vyvádza von. Tie sa rozhodnú hoďku-dve počkať pred templárskym vchodom do podzemia...

Ozbrojenci sa po Pálffyho zdriemnutí rozhodnú kráľa sledovať z ústia mramorovej chodby. Akonáhle zmizne za rohom na hornom vyústení schodiska a začne sa ozývať demolácia mreží, prebiehajú mostom k päte schodov. Chvíľku je ticho, potom sa odniekaľ z tmy napravo ozve ohromné zadunenie a trieštenie kameňa. V tme začne prebleskovať runami fosforeskujúci obrys kráľa, ktorý sa (trocha pomalšie, má trocha dochrámanú končatinu) sunie späť k schodisku. He’s back in action – again. Ozbrojenci bez rozmýšľania vybiehajú novými kamennými stupňami nahor. Kráľ pomaly duní za nimi. Pálffy kašle na móresy a ponechá rozžnutý lampáš aj v Thanatovej ríši večnej temnoty. Heliantus na čele úniku dobieha k prvému povrazovému mostu smerom ku slobode. Most tam už nie je, na okraji skalnej pukliny sú len zvyšky kolov a lán. Postavám dôjde, čo sa stalo, a bežia späť ku schodisku, avšak kráľ ním už stúpa nahor. Jediná možnosť je cez ťažké doteraz vždy zatiahnuté drapérie...

Pálffy ich rázne roztiahne a lúče svetla prvýkrát po stovkách rokov osvietia približne štvorcovú miestnosť zakončenú ďalšou čiernou drapériou, v strede hranatý hladký oltár z čierneho kameňa, pred drapériou dvaja čierni rytieri Thanata. „Svätokrádežníci!!! To svetlo musí okamžite zhasnúť!“ a rozbehnú sa s napriahnutými križiackymi obojručákmi, aké už dávno vyšli z módy, na ozbrojencov. Zaduní salva z pištolí, ale rytieri dobiehajú a rozmachujú sa mečmi. Asi ich svetlo lampáša oslepilo, lebo nikoho nezasahujú... a zhrčiaci sa siedmi bojovníci ich okamžite dobíjajú, ako špičky šablí nachádzajú štrbiny medzi chráničmi. Kráľ ďalej duní nahor, takže telá rytierov postavy bleskom dovlečú ku kraju schodiska a s rachotom pustia nadol. Ozve sa jedno čľupnutie, a krátko nato druhé - a siete, ktoré žaba vyvkliekla na breh a natiahla na pätu schodiska, sa potrhali. Kráľ duní ďalej, už je len nejakých päť až osem krokov od vrcholu schodiska.

Vracajú sa do svätyne, dúfajúc, že za druhou drapériou bude cesta von... a je tam polkruhový výklenok s vysokou sochou z čierneho dreva, stvárňujúcou vyziabnutú postavu v rozľahlom čiernom plášti s kapucňou a lebkou namiesto tváre, z očí jej žiaria dva drahokamy. (Architekt tohto podzemia mal evidentne jasne vytýčenú tému.) Po stranách sochy stoja na podstavcoch dve bronzové misy sálajúce horúčavou – a ako na ne dopadajú lúče svetla, zdajú sa ho pohlcovať: na čiernych uhlíkoch tancujú čierne plamene, ako diery inam. Heliantom, Menhartom, Pálffym a Ottmarom Langfussom pri pohľade na idol prejdú triaška, zmar a chmáry. Thanatos ich preklial – všetci okolo nich sa im javia ako chodiaci umrlci, údy im obopína ťažoba. Sťažka sa obracajú späť, ale socha im už zatarasila cestu von. „Na útok pripraviť!“, zavelí ešte Pálffy, keď vtom sa soche rozžhnú ohnivo žiariace oči, roztvorí žhnúce ústa a vychrlí do svätyne inferno plameňov. S príšernými vreskami bolesti k zemi padajú všetci traja ozbojenci, drapérie okamžite vzplanú tiež. Od tohto okamihu sa čas začal správať zvláštne.

Menhartovi, Andrássymu a Pálffymu (ktorí majú iba jeden až tri body ostávajúcej výdrže, Heliantus mal ešte štyri) sa zjaví postava, ktorá akoby celý čas v komore bola, len teraz vystúpila z tieňov. Je to v lesklom čiernom rúchu odený muž s bledou, ušľachtilou tvárou. S hlbokým smútkom a súcitom sa na každého z nich zahľadí a vykročí k nim. (Každý z nich má pocit, akoby sa muž díval len naňho a vykročil práve k nemu.) Všetci traja sa začnú prežehnávať, modliť k Panne Márii, Andrássy padá na kolená. Heliantus stojí bez pohybu, ako primrazený, rovnako aj socha kráľa, zvyšky šľahajúcich plameňov sa znehybnené ligocú v tichom vzduchu. Muž rozťahuje ruky, chce každého z nich objať. Každý odmieta, cúva, krúti hlavou. Muž sa sklamane zastaví. Spustí ruky a urobí nádejné gesto, že ešte sa určite uvidia, a splynie s tieňmi. Pálffy s Andrássym a Menhartom vytrhnú Helianta z váhania a prebehnú okolo ešte nehybného kráľa. Zbiehajú dole schodami, poslednou šancou sa zdá byť sfinga.

Minú dva rozcapené a priechodom kráľa načechrané mramorové panely v mramorovej chodbe, kde lebky na stenách svietia prízračným zeleným svetlom. Nakúkajú do vysokej, klenutej a freskami pokrytej tmavej miestnosti, ktorej jedinou výraznejšou črtou je obrovský, dva kroky vysoký prázdny piedestál. Vkročia do miestnosti a piedestál naraz zaleje ostro ohraničená oblasť zlatavého svetla. Na piedestáli sa pohodlne rozvaľuje sfinga, premeriavajúc si postavy, akoby ich pozorovala už dlho. Má krásnu, ale nie úplne ľudskú tvár s ľahkým, pohrdlivým úsmevom, levie telo pokryté zlatavou srsťou, korunu a na chrbte zložené krídla.

Prvý prehovorí Pálffy: „Vážená sfinga, prišli sme vyhľadať tvoju pomoc.“
Sfinga: „Vítam vás, smrteľníci – šľachtici a ešte ste aj slušní, to sa mi páči.“ Jej slová všetkým vibrujú v hlave, prekračujúc bariéry zvukom neseného jazyka.
Pálffy: „Chcem sa opýtať–“
Sfinga: „Viem, čo sa chceš opýtať.“
Pálffy: „Ako môžeš– hm.“
Andrásssy len hľadí s vypleštenými očami. Heliantus vytiahne kryštály vypáčené z očí lávovej sfingy: „Máme pre vás dar, ctená sfinga.“
„Pristúp sem bližšie, poď mi ho dať osobne.“
Helianta zamrazí, ale pozbiera odvahu a príde až k piedestálu, naťahuje dlaň s oboma kameňmi dohora. Sfinga po nich siahne obrovskou levou packou, na ktorej sa hypnoticky leskne zlatá srsť. Heliantus zacíti vôňu exotických drevín a drahých korenín a zdá sa mu, že pazúry na packe sú z lesknúceho sa modravého kovu. Neuveriteľne jemne kryštály uchopí a položí ich pred seba na podstavec. Premeriava si postavy, akoby prepočítavala komplikované účtovníctvo. Potom prerečie: „Pýtaj sa, rytier.“
Pálffy: „Ako sa dá poraziť čierna socha, ktorá nás práve prenasleduje?“
Sfinga: „Musíte jej chodidlá natrieť klinčekovým olejom a na čelo ružovou vodou napísať moje meno.“
Pálffy s Heliantom sa začnú radiť, občas vyzrú do chodby, či sa socha náhodou už neblíži k nim.
Heliantus: „A ako sa voláš?“
Sfinga: „Išbi-Erra.“
Pálffy: „Dá sa odtiaľto dostať inak ako schodami vedúcimi do Thanatovej svätyne?“
Sfinga: „Dá. Máš ešte štyri otázky.“
Tu je vidieť, že ozbrojenci majú svoje limity (Heliantus má múdrosť 5 a ani Pálffy nevie čítať – najinteligentnejším sa zdá byť pobočník Menhart, ktorý má múdrosť 15!) a bez zvyšku družiny sú trocha stratení...
Pálffy: „Ako sa dostaneme von na povrch?“
Sfinga: „Pôjdete po ľavom brehu, teda proti prúdu podzemnej rieky. Za zúženým miestom je hrobka učenca Hernanda. Za ňou doprava a nákladným výťahom na trináste poschodie. Je odtiaľ krásny výhľad na prešporský Dóm Sv. Martina.“
Pálffy: „????“ Opäť porada. Sfinga si medzitým jeden z kryštálov vloží do papule a hlasito chrúme. Z úst sa jej sype trblietavý prach.
Heliantus: „Mala by tu byť ešte jedna chodba nahor, ako sa ňou dostaneme hore?“
Sfinga: „Od jašteráckeho šamana G´Ruka získate kľúč, ktorým otvoríte bronzové dvere. Za nimi je schodisko nahor k psohlavskej strážnici.“
Heliantus: „Ako vieme Kišiho poraziť?“
Sfinga: „Bronzovým toporom Zabar-Nadžar, ktorý Kiši ukul, aby dokázal poraziť svojho brata Dahaka.“
Pálffy: „A kde sa Zabar-Nadžar nachádza teraz?“
Sfinga: „V zlatej bárke v Medvedej púšti. Teraz môžete odísť.“

Postavy vycúvajú do chodby. Zlatavé svetlo pohasne a piedestál je opäť prázdny. Zdiaľky so ozývajú dunivé kroky čierneho kráľa, ako sa vracia a zostupuje k rieke. Štyria ozbrojenci zaujmú obranné postavenie v ústí chodby, prežehnávajú sa, pripravujú sa na smrť. Obrovská socha zíde k rieke a vstúpi na kamenný most. Ten opäť začne mierne vibrovať, padá z neho prach a drobné kúsky muriva. Keď je socha kúsok za stredom, most sa s rachotom prelomí a zrúti do rieky, vyvolajúc hotové vlnobitie. Štvormetrový kráľ znovu získa rovnováhu, z vody mu trčia ramená a hlava. So šialeným výkrikom sa však zo sutín vynorí osemmetrový obor, kričiac: „Grastikov most! Zničil si Grastikov most!“ Skočí na hyperodolnú sochu a začne ňou lomcovať, pričom okolo nich vo vzduchu vybuchujú farebné svetielka...

Vonku sa začína zmrákať. Jasana, Rausche, Gojko Mitić, Michal Szabó a lekár Hirsch s Krútňavou sa rozhodnú vrátiť do Perneku...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára