11. sedenie: Za trest

Pernek, sobota 25. október až utorok 4. november 1673.

Postavy:

Jasana Divnonôžka, cigánska burička, Sprievodkyňa Posla Nádeje, pokladníčka družiny (prieskumníčka, 2. úr., Thera)

- jej pobočník Ján Andrássy, miestny pivovarník, veterán tureckých vojen od Galatie a ako kapitán (a jediný člen) perneckej stráže pravá ruka richtára, najnovšie aj otec jej ešte nenarodeného dieťaťa (ozbrojenec, 1. úr., CP)

Gerhard Rausche, dominikánsky inkvizítor z Nemcov, neformálny hovorca družiny (učenec, 2. úr., Hozo)

- jeho slúžtička Tangenta Rojková (bez povolania, CP)

- dočasne k jeho ochrane pridelený Pišta Gulag Vrásčitý (ozbrojenec a veštec-amatér, 1. úr., NPC), veliteľ oddielu kurucov, a kuruc Filip

Gojko Mitić, chorvátsky akrobat a herec s darom ošetrovať choroby (prieskumník, 2. úr., Lachčo)

Zachariáš „Lomikrk“ Mazurko, šarha so psom Pezinská beštia, hovoriaci psím jazykom (ozbrojenec, 1. úr., Antharon)

- dočasne k jeho ochrane pridelení kuruci Walach a Dzuro

Jakub Hirschl, stupavský lekár židovského pôvodu, vydedený a viac než trocha morbídny (učenec, 1. úr., Jano)

Všetci sme očakávali, že toto sedenie bude prebiehať ako už niekoľkokrát: za hodinku vybavený downtime a následná výprava do podzemia (bez Pálffyho a Michala Szabóa, ktorých hráči neboli prítomní). Avšak všetko malo byť ináč – samostatne jednajúce postavy narazili poväčšinou na zdrvujúci neúspech a tiež na následky predchádzajúcich činov družiny. Všetko sa nám to rozpadlo pod rukami a hráči boli dokonca radi, že som sedenie ukončil predčasne...

Inkvizítor Rausche prenajme voz aj s pohoničom a s dvoma žoldniermi (a s truhlicou s Hernandovými knihami a kamennou hlavou) sa napriek zlému sobotnému počasiu kodrcá do Melku. Cesta by mala trvať štyri dni – avšak koníkovi oťažievajú nohy, ide pomaly ako hlbokým snehom a tiež všetci na voze spomalene rozprávajú a myslia, čo vcelku vystraší okoloidúceho kupca, hľadajúceho úkryt pred uragánom. Rausche zavedie systém striedania sa, kde niektorí idú vo väčšej vzdialenosti od voza peši. Ale na druhý deň ráno, v hostinci Tri turecké zuby v Lozorne, pohonič Jarko Rauschemu aj tak vráti peniaze a vzdáva sa práce. Keďže sa sobotné zlé počasie v nedeľu ešte zhoršilo (krupobitie, ťažké mraky, silný východný vietor), nikoho v nedeľu nenajme. Namiesto toho sa dozvedá chýr, že v Prešporku pred vyše týždňom videli čiernu bárku, bez akéhokoľvek pohonu plaviacu sa proti prúdu Dunaja. Na cestu vyráža s novým pohoničom až v pondelok. Ten je voči ťažobe a pomalému postupu trocha fatalistickejší a džob nevzdá. Rieku Moravu sa im podarí prekročiť ešte pred stredajším uragánom, ale do Melku Rausche dorazí namiesto zamýšľaného utorka až v piatok.

Komplikácie pri cestovaní znamenajú, že peniaze nehromadiaci Rausche nemohol vyplatiť pohoničovi celú sumu, takže požiadal o príspevok z pokladnice inkvizítorskej kapituly. Rektor Roderich s úsmevom súhlasí, ale za oplátku má Rausche jeden deň stráviť službou komunite. Rausche protestuje („Doniesol som vám knihy, túto hlavu...“) načo ho Roderich učí pokore („U teba je to stále len ja, ja, ja.“). Takže Roderich prepisuje knihy a dáva kázeň v blízkej dedine. Okrem toho sa pustí do výskumu, využívajúc bohaté archívy Rádu božského svetla. Zistí, že Rád uhorských rytierov večnej bdelosti sv. Benedikta z Nursie okolo roku 1430 schudobnel a rozpadol na jednotlivé kapituly a nový veľmajster nebol nikdy menovaný. Tam možno siahajú korene schizmy a zrady, o ktorej hovorili Rytieri Thanata. Okrem toho v archíve našiel tézy historikov, že pred ríšou Veľkej Moravy naozaj na tomto mieste mohla existovať ríša, o ktorej vládcoch, čiernokňažných kniežatách, sa verilo, že sú nesmrteľné a vedia chodiť medzi svetmi. V archíve je niekoľko hlinených tabuliek husto pokrytých klinovým písmom a s pomocou staršieho mnícha ich uhľom obkreslia či obtlačia na papier, ktorý Rausche vezme so sebou: Michal Szabó ich možno bude vedieť rozlúštiť. Naučí sa aj novú modlitbu (Zášť, vyjav sa) a zúčastní sa rádovej procedúry prouideatis de vno testimonii, keď trom mníchom, krížovo kladúcim otázky a zapisujúcim jeho odpovede, rozpovie všetko, čo o perneckom chráme vie. Dohromady v Melku strávi deväť dní. Cesta späť mu trvá očakávané štyri dni, napriek teplotám klesajúcim pod bod mrazu. Do Perneku dorazí po dvadsiatich dňoch cesty, vo štvrtok 13. novembra, na kosť premočený lejakmi. Týchto dvadsať dní downtimu je rámec pre udalosti tohto sedenia.

V sobotu 25. októbra sa, ako je spomenuté vyššie, dvihne strašný vietor, uragán láme konáre a driape strechy. Lomikrk vyrazí s Pezinskou beštiou a dvoma žoldniermi, Walachom a Dzurom, do Strateného údolia loviť psohlavcov. Podarí sa im skryť pred očami Kišiho plazej hliadky (9 jašterákov), ktorú zbadajú krátko po obede, avšak takto zmapujú cestičku patroly. Lomikrk do cesty nastraží pascu, drôtené oko, do ktorého sa chytí noha jedného z troch jašterákov, ktorí ako druhá patrola prechádzajú opačným smerom podvečer. To je signál na prepad! A neúspešný, zakusla len Beštia! (V prvom kole hodil Antharon za seba a žoldnierov na 3k20 1, 2 a 3...) V druhom kole to všetko šlo do riti. Žoldnieri sa ukázali byť úplne neschopní a rýchlo sa zorientujúci jašteráci ich oboch sťali, rovnako ako aj Beštiu. Lomikrk síce jedného z nich chytil do hexenfängera, avšak, vidiac vývoj situácie, hexenfänger hneď pustil a chytil sa na útek. Vzduchom zasvišťali kamenné sekery a Lomikrkovi sa začernelo pred očami. Prebral sa v čiernej cele hlboko v podzemí, z vedľajšej počuje rúhavé nadávanie Menharta Erdödyho.

Testujeme novú mechaniku na zranenie a smrť. Predtým to fungovalo takto: Ak postave klesne výdrž na nulu, je mrákotná a pri každej namáhavej činnosti si hádže na záchranný hod proti paralýze, či neomdlie. Ak by jej mala klesnúť pod nulu, hádže si záchranný hod proti smrti. (Dokonca s postihom podľa sily úderu, ale toto som nejako zabúdal pri hre sledovať). Ak neuspeje, umiera. Ak uspeje, dostáva zranenie, náhodne hodené z tabuľky zranení. Druhýkrát zranená postava umiera automaticky. Nový systém funguje takto: Ak postave klesne výdrž na nulu alebo nižšie, hádže si proti smrti. Ak uspeje, dostáva ľahké zranenie (malá 1k6 tabuľka) a obvykle dokáže v boji pokračovať ďalej. Ak neuspeje, je vyradená a po boji alebo keď niekto overuje jej stav sa hodí na inej 1k6 tabuľke, či je: (1) mŕtva hneď, (2) mŕtva o 1k6 zmien, (3) bez ošetrenia zomrie niekedy neskôr, v rádoch hodín alebo dní, či (4-6) dostane nejaké ťažké zranenie. Lomikrk neuspel pri hode proti smrti a potom padla trojka.

Gojko Mitić sa rozhodol rozšíriť okruh svojho pátrania po sestre do okolitých dedín. Vydá sa do Kuchyne a Jadra, zopár hodín cesty na sever od Perneku, ale ide, ostražito načúvajúc a hľadajúc stopy, zalesnenými úbočiami Karpát. Niekedy na obed medzi holými kmeňmi stromov zahliadne dlhé čierne telo, so šumením sa plaziace závejmi zlatavého spadaného lístia. Rýchlo vylezie na najbližší buk, ale hadisko ho už spozoroval a doplazí sa pod strom. Je to čierny lindwurm (alebo tajchwurm? u týchto šarkanov si človek nikdy nemôže byť istý), dlhý asi štyri kroky, ktorý uprie svoje červenkasté oči na Gojka v korune, nozdrami nasáva vzduch, a z papule pustí plátené vrecko, ktoré niesol. Prebehne asi takýto dialóg (hadovi, hovoriacemu prastarým neľudským jazykom, Gojko napodiv v hlave rozumie):

„Čo si zač, piadimužík?“

„Čo si ty zač? Ako sa voláš?“

(udivene) „Ja som ja, som had, som šarkan, som táto zem... Zlez dolu, nech si ťa ovoniam!“

„A čo mi chceš?“

„Chcem obchodovať. Zlez dolu!“

„Aj ja chcem obchodovať. Hľadám svoju sestru.“

„Stále si mi nepovedal svoje meno! A kto je tvoja sestra? Zlez dolu, nech si ťa ovoniam! Možno som ju niekedy stretol, ale kto vás všetkých má rozoznať. Našťastie mám dobrú pamäť na pachy a tie vy neskryjete.“

„Volám sa Gojko. Nezleziem, kým si nebudem istý, že máš dobré úmysly.“

„Aké úmysly? Však ja len chcem obchodovať.“

„Aj ja chcem obchodovať.“

„Dobre, tak zlez dolu. Čo mi vieš ponúknuť?“

„Nezleziem... Ale pozri, tu mám nádhernú šatku.“ Vytiahne slepeckú šatku, ktorú používal ako súčasť bedárskeho prevleku, máva ňou na hada. „Patrila svätému Krištofovi.“

„Tí vaši svätí sú mi na nič... A veď to ani nie je hodváb, ak dobre vidím. Nemáš nič iné? Nejaké pekné vyrezávané, zdobené veci? Starožitnosti?“

„Viem ti doniesť.“

„No dobre, zlez dolu.“

„Hľadám svoju sestru.“

„Zlez dolu!“

Načo keď Gojko opäť začne mlžiť, hada to omrzí, pustí vrecko a začne prekvapivo rýchlo ovíjať strom a liezť za ním. Gojko je však akrobat, presunie sa na ovísajúcu vetvu a bezpečne doskočí na zem, prebehnu k kmeňu, schytí vrecko a vybehne na vedľajší strom.

„Ej, ale si ty mrštný, Gojko! A ešte si aj zlodej, vzal si moje vrecko!“

„Ja nie som zlodej, len som ho zobral!“

„Zobral – však potom si zlodej!“ A had sa pomaly po vetve presúva bližšie k vedľa stojacemu stromu, aby na Gojka lepšie videl. Gojko nahliadne do vrecka a zakrúti sa mu hlava zo všetkých tých ligotavých drahokamov – odhaduje, že majú hodnotu niečo medzi 10.000 a 30.000 uhorských strieborných!

„Tak čo? Vráť mi moje drahokamy!“

„Prinesiem ti za ne nejaké pekné veci, dobre?“ A Gojko obzerá, kde by zo stromu zoskočil a vyrátava, či by dole úbočím pred drakom dobehol až k ceste.

„Nie nie nie, vrecko mi vráť. Ak ty žiadne krásoty nemáš, nájdi v Perneku niehoko, kto má. Ak im povieš, že chcem obchodovať, určite sa budú trhať, aby sem prišli. Nech donesú tovar, ja si ho obzriem.“

„Však ja ti nakúpim – nie všetci sú rovnako odvážni, ako ja.“

„Ako odvážny? Však ty si bojko, Gojko! Utekáš predo mnou, ešte mi aj veci ukradneš!“

„Boja sa prísť do lesa. Ja nie!“

„Ej, je to s tebou robota!“, povie had, načo stiahne hlavu a akoby sa mu rozšíril krk. Nato rozďaví papuľu a vychrlí na neho mrak černavého, poloplynného slizu. Gojko sa reflexívne odstrčí od kmeňa a chce sa zachrániť pádom, ale je pomalý. Mrak mu doleptá ústa a tvár a Gojko stratí vedomie ešte pred tým, ako dopadne na zem. Prasknutie kosti v ľavej nohe tak už ani necíti.

(Hádzal si na záchranný hod proti čarodejným plošným hrozbám. Mal dve možnosti: buď postih -2 za to, že na strome nemá kam uhnúť, alebo bonus +2 pri zoskočení a riziku zranenia z pádu. Ako akrobat sa rozhodol pre druhé, no padla mu šestka. Dostal 15 bodov poškodenia a na hod proti smrti neuspel. Na overenie vyradenia mu tak ako Lomikarovi padne trojka.)

Gojko sa preberie vo vlhkej jaskyni, od vchodu sa derie slnečné svetlo cez duniaci vodopád. Vzadu v jaskyni sú jedna cez druhé navŕšené rôzne cennosti: intarzovaný mahagónový stôl, hrdzavejúce zdobené brnenie, vyrezávané hodiny, zlatom zdobený minotaurí roh... Vedľa neho leží zvinutý had, pozorujúc ho červenými očami. Na tvári cíti mätovo voňajúci chladivý sliz, no zlomený kotník mu tepe ostrou bolesťou. Podoprie sa na lakťoch, všimnúc si, že má aj všetky veci, vrátane šable, luku a tulca so šípmi. Pokračuje vo vyjednávaní, hrajúc to na svoju imobilnosť. Had si nohu kriticky obzrie a povie, že to musí odumrieť a odpadnúť. S tým Gojko nesúhlasí a primäje hada, aby mu pomohol zhotoviť dlahu. To je pre hada cudzí koncept, takže mu donesie asi 80-kilový práchnivejúci kmeň stromu. Had však nemá trpezlivosť nechať sa Gojkom ďalej komandovať a chce ho donútiť, nech z jaskyne vylezie a pomôže si sám. (Keďže Gojko nemá veľmi čím obchodovať a nespomenie si napríklad na svoj zdobený nôž, had „zabudne“ Gojkovi zmieniť, že jeho pach už pozná...) Gojko je veľmi opatrný a chce po slizkých kameňoch, búšených vodopádom, nejako zliezť. Nakoniec sa odstrčí a dopadne do jazierka pod vodopádom, ktoré nakoniec nebolo až tak hlboko pod jaskyňou. Dopláva k miernemu brehu lesného jazierka voňajúcemu mätou, závidiac hadovi jeho elegantný vlnivý pohyb. Všimne si tiež, že kde jazierko ústi do riečky, stojí poborený, machom obrastený starý mlyn. Zhotoví si barlu a šmýkajúc sa dole svahom sa v nedeľnom daždi a krupobití pustí k ceste. Had ho doprovodí až na kraj lesa, kladúc mu na srdce, nech dovedie obchodníkov.

Gojko dorazí vyslabnutý a premrznutý do Perneku v nedeľu večer. Lekár Barel Pántik sa o neho aj so svojím novým pomocníkom, mladým židovským lekárom Hirschlom, začnú starať. Odhadovaný čas liečenia zlomenej nohy: tri týždne až mesiac. Hirschl dokonca konštatuje aj infekciu a navrhuje amputáciu, olizujúc si pritom bledé pery. Gojko rezolútne nesúhlasí. Infekciu sa podarí vyliečiť, k miernemu rozčarovaniu žida Hirschla.

Jasana presedí sobotnú a nedeľnú noc pri potoku, dúfajúc, že sa jej nejako podarí spojiť sa s Deväťokým. Napriek nízkym teplotám v papradí stále zneje zbor žiab. Jasana jednu stredne veľkú hnedú žabu s kostenými výrastkami na hlave odchytí, priloží k nej žabí amulet. Nič. Lízať žaby Jasana odmieta.

Ešte v búrlivú nedeľu sa niekto v noci pokúsi vlúpať sa do domu družiny. Na poschodí spiacu Tangentu prebudí šramot na okne a vo svetle blesku na chviľu za sklom zahliadne tvár. Jasana ráno pod oknom nájde stopy čižiem (čo naznačuje boháča!) a na okennom ráme poškodenie od dýky. V krčme, ktorá sa premenovala na U modrého inkvizítora, nájdu spitého Luciana Ramazottiho, ktorý uhľom pomôže spraviť nákres votrelca – tvár je však zároveň generická a zároveň démonická. Pátranie nikam ďalej nevedie. Čižmy nosia aj obchodníci, prechádzajúci Pernekom.

Keď Gojko svoje stretnutie opíše Jasane, tá dostane nápad zorganizovať jarmok starých vecí. Cez Spoločenstvo rozšíri túto správu po Perneku a začne sa prehľadávanie pôjdov a komôr. Zhromaždia sa nejaké deravé vedrá, zlomené varechy, prasknutý pletací stav – ale nič veľmi atraktívne. Tak sa v pondelok o týždeň neskôr, keď sa Gojkovi už noha ako-tak zhojí, spolu aj s Hirschlom vyberú na voze do Prešporku (aj ich vezie obozretný pohonič Jarko) nejaké vecičky nakúpiť. Ešte ten deň podvečer ich pri Lozorne postretne iná výprava s vozom: oproti im ide šesť Prekliatych, vrátane rytiera Montbréciu, s vozom ťahaným livrejovaným rádovým služobníkom. Na voze je nejasný hrb, zakrytý plachtou, a občas sa odtiaľ ozve neľudské skučanie a štrngot reťazí, na čo sa plašia kone. V úzkom údolíčku, ktorým sa cesta vinie a len tak-tak by sa vozy vedeli vyhnúť, rytieri vozu postáv zastanú cestu. Jasana vyjednáva tvrdo a vzpurne a odmieta z voza zliezť, vraj ju zranený Gojko potrebuje a prioritou je dostať sa do Prešporku na ošetrenie. Keď rytier Frézia nedostatne kladnú odpoveď na otázku, či je Gojko urodzený, vyhlási, že tým pádom žiadnu prioritu nemá a nech voz za údolím otočia a nasledujú ich na najbližšiu lúku. Tam Jasanu Montbrécia s Fréziom (ktorý vie maďarsky) vypočúvajú. Jasana Montbréciovi šplechne do očí: „Môžeš byť rád, že sme ti tam pri potoku s cigánmi nevzali život, a ty sa prídeš pomsťovať?“ Ehm.

Ale Jasane sa podarí dosiahnuť, že ju nezabijú na mieste (na čo vlastne ani nemajú dôvod) a vezmú späť do Perneku, kde sa Jasana spolieha na zdroje družiny. Gojko s Hirschlom procesiu na voze nasledujú. Keďže do Perneku prídu až po zotmení, vyženú rytieri z domu rodinu krajčírky Adely (tú na fare zatiaľ prichýli Demeter) a ten zaberú. Poviazanú Jasanu hodia do pivnice a keďže je vonku hrozný nečas, medzi napnutými reťazami voviedli dnu aj plachtou zakrytú postavu z voza a strážili ju na povale. Demeter rytierov navštívi a donesie im omšového vína z Jablonového a misku jedla (z krčmy) pre Jasana, rytieri mu ale nedovolia ju navštíviť. Bytosť na povale skoro celú noc škrehoce, vysmieva sa, zavíja, recituje mená démonov a pekelné hierarchie a skučí zášťou voči rytierom. Jasana s ostrými zmyslami nielenže počuje, ona aj rozumie – uvedomí si, že rozumie nielen psohlavcom (hráči si dovtedy mysleli, že bytosť na voze je zajatý psohlavec), ale všetkým cudzím jazykom, keďže rozumela aj Montbréciovej nemčine a tejto vysokej démončine.

Ráno rytieri Jasanu vypočúvajú. Potom, čo jej ukážu mučiace nástroje a sugestívne opíšu útrpné techniky, tá im všetko povie, zdôrazňujúc násilie, aké Bodra od rytiera Nitharda musela zniesť. Niektorými z Prekliatych to trocha pohlo (najmä rytierom Heliantom, ktorý bude nateraz novou hráčskou postavou pod vedením Antharona). Frézia potom Jasanu dotiahol k zahalenej a zavíjajúcej bytosti – a keď Montbrécia strhol plachtu, Jasane sa naskytol pohľad na bledú a doráňanú neľudskú bytosť s dlhými, anatomicky nepravdepodobnými hnátmi, napriek uväzneniu sálajúcu mocou. Miesta, na ktorých ju ovíjali strieborné reťaze, mala sčernané; na tele mala tiež striebornými klincami pribitých niekoľko zvitkov s modlitbami a posvätenými pečaťami. Bytosť na Montbréciov príkaz v démončine k Jasane naklonila netopieriu hlavu so žhnúcimi očami a dychom páchnucim kadidlami a otvoreným morovým hrobom a začuchala. Jasana takmer omdlie.

Bodra je v noci varovaná Gojkom a aj so svojím uzlíčkom vecí ujde do lesa. Gojko sa s Hirschlom v noci zo zúfalstva opijú a tak keď ráno rytieri so skučaním mátožného lovca zabúchajú na dvere Pliagovej dielne, s rozlepenými očami ich vítajú. Mátožný lovec vnútri rýchlo nájde a oňuchá Bodrin slamník. Vonku ho rytieri nasadia na Bodrinu stopu; ako sa na všetkých štyroch rozbehne k lesu, jeden z rytierov nechtiac pristúpi plachtu a tá z príšery skĺzne, čím ju vidia viaceré ženy z dediny. Rytieri za lovcom na reťazi cválajú hore údolím ku kruhu stojacich kameňov, kam Bodra v noci vstúpila. Lovec však do kruhu odmieta vstúpiť a len krúži okolo neho; Bodrine stopy z neho nevychádzajú, avšak kruh je prázdny. Rytieri sa dajú prehľadávať okolité lesy.

Hirschl zhotoví už druhý identikit tohto sedenia, umne zhotovenú kresbu príšerného ňuchača, a navštívi s Gojkom pátra Demetera, ktorý bolehlav z neutíchajúceho detského nočného plaču rieši pohárom červeného omšového vína z Jablonového. Sťažujú sa na postup rytierov a ich spriahnutie sa s temnými silami, žiadajúc pátra o pomoc:

„Pozrite sa na túto kresbu démonickej bytosti! Robte niečo!“

„Á, pekná kresba! Vy sa pozrite na tieto krajinky, ktoré som v okolí Perneku nakreslil – pozrite, na tejto je Chrám Svätého Ducha...“, ukazuje s trasúcimi sa rukami.

Hor sa k richtárovi, Melicherovi Rothovi. Ten ich vypočuje a nezáväzne im sľúbi, že Ignácovi Révaiovi pošle list (ten sa snáď už pri týchto problémoch aj bude chcieť Perneku zbaviť a vrátiť ho grófovi Balassymu, od ktorého ho dostal ako zástavu dlhu zo spoločného banského podniku, ktorý krachol na to, že kopec s rudnými žilami jedného dňa proste celý zmizol) – ale posiela ich za Révaiovými mužmi, kapitánom Marcinom a Katoňom s Pijavicou. Tí správam sprvoti neveria, ale keďže démona videli viacerí, naveľa naveľa sa vydajú za rytiermi do lesa... A Gojko pomáha burcovať veriace ženy, veľa z nich zo Spoločenstva, ktoré sa spontánne pozbierali pred kostolom, kde sa nahlas modlia.

Jasana, hodená za závorou zapretými dvermi do pivnice, je strážená rádovým sluhom. Andrássy ho omráči a Jasanu vyslobodí. Sadnú na kone a ujdú do Veľkých Levárov, na sídlo grófa Pálffyho, ktoré on medzitým šiel navštíviť. Tam sa večer od šialeného rybára z Malých Levárov dozvedia chýr, ako proti prúdu Moravy doplávala čierna loďka, z ktorej vystúpil niekto v turbane. Loďka sa zmenila na čierny dym, ktorý vtiekol neznámemu do ruky, na čo si on do záhrenia založil nejaký predmet a peši sa vydal k dedine...

Lomikrk postupuje na druhú, Gojko na tretiu úroveň.