Smrť nemusí byť koniec

Potom, ako ma tretia edícia D&D po kratšej pauze prinavrátila k RPG-čkam, som v rokoch 2000–2001 za pomoci Maca ako sekundujúceho GM viedol kampaň nazvanú Úvaly. Zvládli sme nejakých 18 sedení, niektoré postavy sa dostali až na 7. úroveň. Na jednom zo sedení zahynula dôležitá postava, myslím, že vtedy 4-úrovňový paladin, a po tom boji sme hneď ukončili sedenie. Keďže to jej hráč Maťo neniesol s ľahkosťou – a tiež kvôli súboju dvoch síl, v ktorom jeho paladin hral dôležitú rolu – som sa rozhodol jeho postavu navrátiť medzi živých. Pred nasledujúcim sedením sme s Maťom odohrali “očistcovú” scénu, v ktorej bola jeho postava v neuveriteľných bolestiach lámaná na obrovskom ostnatom kolese, zavesenom v prázdnom priestore. Týrala ho obrovská čierna bytosť bez mena, vyčítajúc mu nedostatočné úsilie a všetky jeho zlyhania. Keď sa v jednej z najsrdcervúcejších RPG scén mojej kariéry sériou siedmych otázok presvedčila o jeho čistých úmysloch, dala mu šancu na návrat medzi živých. Až nastane čas, mal splniť nejakú podmienku (už si dnes žiaľ nepamätám, akú). Paladin sa na začiatku naledujúceho sedenia na bojisku zobudil so zúfalým nadýchnutím, s 0 životmi a permanentnou stratou 2 bodov konštitúcie. Odvtedy bol vždy pobledlý, akoby sa nad ním vznášal tieň, a už nikdy sa nesmial... 

V Divnom Hornouhorsku je smrť všadeprítomná a stále hroziaca svojím kostlivým prstom. Začínajúce postavy sú veľmi krehké: Majú 1k6 bodov výdrže a zbrane robia 1k6 poškodenie (a v rukách ozbrojenca skôr k hornej časti tohto spektra). Existujú dokonca skazky o herných skupinách raných verzií OD&D, v ktorých hráči postavy pred dosiahnutím tretej úrovne skúsenosti ani nepomenovávali – a dostať postavu na piatu alebo siedmu úroveň už bol obdivuhodný výkon. Smrteľnosť na vyšších úrovniach sa výrazne znižuje a existujú aj spôsoby, ako postavy prinavrátiť medzi živých (Raise Dead či donácia 1.000 gp spriatelenému chrámu a pod.). Na prvých dvoch-troch úrovniach je však smrť stálou hrozbou a z hľadiska filozofie starej školy je to tak správne. Smrť je pritom ultimátna negácia: Postava ako agent hráča prestáva existovať, môže si vytvoriť novú. Možno by však občas, u niektorých postáv alebo pri výnimočnom úsilí jej spoludružiníkov, mala existovať možnosť nadvihnúť kraj rubáša deliaceho svet živých a mŕtvych...

V Divnom Hornouhorsku nie je jediná metafyzická bytosť, ktorá predstavuje Smrť v jej roli temného žneca a sprievodcu duší. V zásvetí je viacero bohov, polobožských bytostí alebo príšer, ktoré sa o funkcie zberu duší delia. O dušu významnejšieho smrteľníka môžu dokonca súperiť alebo s ňou obchodovať. V zásvetí si budujú citadely, mestá a celé ríše z duší smrteľníkov, ako boschovská krajina kvíliacich zástupov a ich trápiteľov. Správcovia a zberatelia duší majú tiež rôzne predstavy o treste či roli duše zomrelého. Niektorí berú vážne úlohu večného utrpenia, iní si budujú paláce a záhrady, v ktorých sa obklopujú zomrelými učencami či umelcami. V zásvetí však už nie je možné tvoriť nové poznatky či umenie. Nové sa vie rodiť len v ríši živých, do ríše mŕtvych to príde po ubehnutí vymeraného času len večne spočinúť.

Z niektorých duší v podzemných dielňach vykujú čierne lesklé mince, známe ako okultum a používané ako platidlo v zásvetí. Výmmenný kurz je jasný: jedno okultum = 1 duša. Ak si mince nájdu cestu do ríše živých, sú veľmi žiadaným a cenným artiklom. (Ak majú mať štandardizovanú hodnotu, tak jedno okultum môže mať hodnotu 100 alebo 1.000 zlatých.) Využívajú sa pri nekromantských a povolávacích rituáloch („spotrebovanie“ okulta je vlastne platbou povolávanej bytosti), alebo ako súčasť rôznych magických propriet a strojov.

 

Okamih smrti

Vonkajší čas zastane. Všetko znehybnie a svetlá potemnejú. Čas plynie zdanlivo len pre dušu zomrelého a pre žneca, ktorý si po dušu príde. Duša je pritom tesne po smrti obvykle bezmocná, zlomená a zdrvená. V šoku sedí na hrudi práve zomrelého, inokedy sa chúli pri jeho nohách alebo na kraji postele. Niekedy je od šoku nevládna alebo slepá. Správca vtedy obvykle vojde najbličším priechodom (ktorý práve vedie inam, do prechodového medzisveta alebo priamo do jednej časti zásvetia), surovo a vecne schmatne dušu za vlasy a, sťaby skoro nič nevážila, vlečie ju za sebou smerom odkiaľ prišiel. Niektorí správcovia možno budú duši dohovárať a chlácholiť ju, odvedú ju za ruku alebo ich má so sklonenou hlavou nasledovať ako otrok. Iní budú dokonca možno v konverzačnej nálade.

Najjednoduchšie a mechanicky najelegantnejšie riešenie je dovoliť hráčovi hodiť na schopnosť zachovať si v okamihu smrti zmysly a dôstojnosť. V Divnom Hornouhorsku sa hodí proti paralýze (prirodzená hrozba), možnosťou je aj Will/Wisdom save. Ak postava uspeje, alebo sa do medzičasia smrti prešmyknú tretie osoby, vtedy to začína byť zaujímavé. Vzniká možnosť krátkej scény (ktorá sa môže prípadne odohrať aj po skončení sedenia, len medzi GM-om a hráčom) a je aj potrebné určiť, kto po dušu prišiel (p. tabuľku vyššie).

 

Duša, ktorá si zachová zmysly, má v zásade len niekoľko možností:

1. Môže vyjednávať alebo skúsiť správcu uplatiť, pričom najpádnejším argumentom je možnosť získania ďalších duší (hlavne ak má postava k dispozícii na tento účel vhodné kúzla alebo predmety). Ďalšou možnosťou je vlastníctvo zmluvy, ktorou postave niekto upísal dušu – a túto zmluvu postava vymení za vlastnú smrť. Ďalšou možnosťou je sľúbiť správcovi dušu niekoho, kto mu už dlho unikal, napríklad nejakého nemŕtveho hrdinu alebo kráľa. Za týmto účelom je dokonca možné telo postavy vo svete živých správcovi na čas prepožičať.

2. Postava môže skúsiť správcu podviesť. Toto sa však podarí len raz a vyžaduje obvykle veľmi dobre pripravený plán.

3. Môže skúsiť správcu vyzvať na herné súperenie, najčastejšie na hru v hádanky, šach alebo v karty, či prípadne v tanci alebo poézii. Ak na toto správca pristúpi, mal na tréning celú večnosť a je veľmi, veľmi dobrým hráčom... a to ak sa rozhodne nepodvádzať. (Napr. šachové figúrky postavy zmení na chrústov, ktoré sa rozutekajú po miestnosti.) Prečo by na to správca pristúpil? Ak postava prehrá, správcovi pripadne ešte jedna duša, jeden z ešte žijúcich spoločníkov...

4. Duša môže správcu vyzvať na súboj. Ten však bude mať v rukáve hromadu tromfov a navyše má len minimálnu motiváciu na niečo takého pristúpiť. Možno s pomocou dobrého plánu...

5. Duša sa môže pokúsiť uniknúť v priebehu cesty do zásvetia. Šance sú minimálne – a aj ak sa duši únik podarí, nebude vedieť nájsť cestu späť a vstúpiť späť do vlastného tela, keďže sa tam medzitým už rozbehol normálny čas živých.

Ak sa duša s privolením správcu navráti do svojho tela, čas sa normálne rozbehne a preberie sa s 0 bodmi výdrže (prípadne s 1 životom). Ja ešte vyžadujem hod na „system shock“ (variant Fort/Con sejvu), teda či telo dokáže po opustení dušou po jej návrate opätovne fungovať, alebo to biologicky nezvládne a zlyhá mu niektorý z orgánov. Ak to dá aj telo, permanente mu klesne konštitúcia o 1.

 

Smrť a tretie osoby

Do zásvetia je notoricky ťažké sa dostať. Jednou z mála možností je práve minca okulta. Je potrebné mincu trieť medzi prstami a pozorovať pritom práve zomierajúceho človeka. V okamihu posledného výdychu, keď svetlá zabliknú, čas zhustne ako med a trú o seba už len holé prsty, sa človek spolu s dušou nebožtíka prešmykol do medzičasu, v ktorom si po dušu príde správca. Ten si narušiteľa nemusí vôbec všímať, avšak pravdepodobné je, že by ho chcel zabiť, aby získal ďalšiu dušu – je preto vhodné sa pred ním ukryť a nejakým šikovným trikom ho nasledovať...

 

4. sedenie: Už naozaj podzemie... a prvý kill

Streda 8. októbra 1673, Pernek

Postavy:

Jasana Divnonôžka, cigánska burička narodená v znamení Havrana (Thera)
- jej pobočník Ján Andrássy, miestny pivovarník, veterán tureckých vojen od Galatie a ako kapitán (a jediný člen) perneckej stráže pravá ruka richtára

Gasparus Ladislaus Pálffy, veľmož a dôstojník-artilerista (Gašpar) 
- jeho služobník, komorník Vavrinec Žigrai
- jeho pobočník, Solomon Vinkler

Gerhard Rausche, dominikánsky inkvizítor z Nemcov (Hozo)

... a pridal sa aj už zotavený Valo Kramár, lovec čarodejníc vidiaci potme (zamýšľaný ako NPC, ale práve včas doraziaci Jano H. ho prebral)

Medzitým (off-screen):

• Inkvizítor Rausche a gróf Pálffy odprevadili Meluzínu Pántikovú do Prešporka, kde vstúpila do kláštora u Klarisiek. Rausche poslal list inkvizičnej kapitule v kláštore Melk so správou o rozsiahlom komplote a ním vedenom vyšetrovaní (s náznakom, že nejaká posila by sa zišla). Spolu s Pálffym sa dožadovali audiencie u samotného veľmajstra Rádu nemeckých rytierov sv. Alžbety Gašpara von Ampringena, avšak dostalo sa im "len" stretnutia s Obergerichtsmeistrom Rádu Bechtoldom Herdenom von Krakau. Ten ich vypočul, povedal, že si dá predvolať grófa Ignáca Révaia, ktorý má Pernek v léne, a zároveň s nimi na dovyšetrenie pošle aj s osobnou strážou župného úradníka Vincenta Balog-Bojlera do Perneku. Z kratučkej výmeny cestou z Prešporka Pálffy vyrozumel, že rytier Montbrécia, Balogov "dozor", sa zriekol svojho mena, rodu a titulov na dobu, kým neodčiní svoje predošlé hriechy. Patrí takto k Prekliatym, Die Verdammte, ktorý sú za trest pevne zakutí do plnej zbroje a z tvárí nikdy nesnímajú bielu keramickú masku s anjelskou tvárou. Pach skrývajú za ružovou tinktúrou navoňanú šálu z bieleho hodvábu. Zároveň na bielom štíte s čiernym krížom nosí - namiesto obvyklého kalicha s korunovanou lebkou sv. Alžbety - červenou a oranžovou farbou vyvedený kvet montbrécie.
• Prvá októbrová nedeľa je v Perneku sviatok božského omámenia a vnuknutia, čo znamená, že sa dedinčania spijú donemoty a v pondelok ráno si rozprávajú svoje prorocké sny. Akokoľvek, páter Demeter mal vnuknutie, že nedávno práve zhynulý Lörincz László, nevinný mladíček (ešte dieťa!) s čistým srdcom a zlatom v hrdle, bol Poslom Nádeje, prichádzajúcim z neznáma, ktorého božským predurčením malo byť prinášať ľuďom nádej a odvahu v týchto krušných časoch. A zahynul kradmou rukou zla skrývajúceho sa v lesoch! László by určite mal byť aspoň blahorečený, o čo sa páter Demeter osobne zasadí, a miesto jeho spočinutia v Perneku by malo byť primerané. Lázslóove telo na katafalku takto vystavili medzi sviece v jednom z výklenkov perneckého kostola, na stenu nad ním povesili jeho lutnu a uhľovú skicu, portrét vyhotovený Lucianom Ramazottim, osobným maliarom grófa Révaia, ktorý ho dal poslať, aby zhotovil Lászlóovu maľbu. (Ubytovaný je zatiaľ v modrej knižnici, v Hernandovej študovni si zriadil dočasný ateliér.) Jasana bdie po tri noci pri Lászlóovom tele a prischne jej aj prídomok Sprievodkyňa, keďže Posla Nádeje osobne poznala a sprevádzala a vie podať svedectvo o jeho činoch. Takže ju teraz poväčšine sprevádza kŕdeľ detí, očakávajúcich zázraky...
• Richtár Melicher Roth zriadil zbierku na vybudovanie hrobky pre Posla Nádeje - čo v Perneku s jeho opulentnými a načačkanými hrobkami, na ktoré rodiny minú všetky posledné úspory, asi nebude lacné. Očakáva milostivý príspevok aj od grófa Révaia, avšak je zrejmé, že väčšiu časť odhadovaných nákladov 2.000 uhorských strieborných grošov očakáva od postáv. Ostatky Posla Nádeje, ovinuté plátnami, boli po zádušnej omši na stredajšie poludnie dočasne uložené do krypty kostola Svätého Ducha.
• Lovec čarodejníc Valo Kramár sa úplne zotavil a v priebehu svojej liečby sa úprimne spriatelil s lekárom Barelom Pántikom (ktorého práve opustila zradná žena). Zatiaľ u neho býva.

Stalo sa: 

Starý úradnícky sup Vincent Balog-Bojler si v stredu ráno začal predvolávať svedkov, na tieto účely zabral časť krčmy. Za ním bez jediného slova a pohybu, ako ťaživá socha, sedí jeho osobná stráž, rytier Montbrécia. Jasana sa ho pokúša presvedčiť o potrebe rýchleho konania a nech s nimi, kým ešte Norova stopa celkom nevychladla, vyrazí do Skrytého údolia. Balog to zamietne, načo Montbrécia záhrobným, huhlavo-lepkavým hlasom povie "Sie hat recht.". Rytiera sa následne pred a po omši pokúšajú presvedčiť aj Rausche a Pálffy, ten sa však, napriek tomu, že ich výpravu schvaľuje, drží svojich rozkazov a svojej povinnosti. 

Pálffy si pred omšou spraví so svojím služobníctvom vychádzku do hlavného údolia k starému suchému smreku. Nachádza pri ňom nedávno zhlobený kríž, čerstvý veniec z kvetov a zvyšky dvoch sviec. Hľadá však čosi iné - čo najstarší strom. Kým sa z lesa ozývajú zvuky drevorubačských sekier, objíme asi stopäťdesiatročný hrab... ktorý mu prezradí, že psohlavci boli kedysi ľuďmi, že hore v Skrytom Údolí žijú dryády, ale pletivom korienkov a húb, semienkami machu či spórami húb o nich už dlhšie nepočul, a že sa tam skrýva staré zlo ešte horšie, než sú psohlavci.

Jasana dá vysvätiť strieborný prívesok s lebkou, ktorý našli v Lászlóových veciach, a od pátra Demetera vydranká ešte jeden flagón svätenej vody. Rausch za Pálffyho peniaze nakúpi svietidlá. 

Postavy dlho plánujú, aký najlepší postup pri ceste do Skrytého údolia zvoliť, vediac, že ich čaká možná hrozba lukostrelcov skrytých na stromoch. Rozoberú a zavrhnú viacero plánov (niesť jedny alebo dvoje dvere s dodatočnými držadlami ako pavézy, podniknúť rýchly nájazd a na strelcov páliť z pištolí, poslať hore chodníkom koňa so senom vypchatou figurínou), kým sa nakoniec rozhodnú pre nočný prepad. Krátko po západe slnka vyrážajú, spolu so Salomonom, Valom a Andrássym, do lesa. 

Obloha je po prvú polovicu noci jasná a mesiac je veľký, cesta k vyschnutému smreku však aj tak trvá dvojnásobok obvyklého času. Prieskum okolia k ničomu nevedie, iba sa Valo Kramár zamotá do nejakých ôk, ktoré tam ako pasce na zvieratá niekto nastavil. Neskôr sa obloha zatiahne a začne mierne mrholiť, čo pri úzkej, kamenistej ceste strmým svahom nedodá bezpečia. Vidiac potme, Valo ich vedie husím pochodom, vzájomne sa držiac cípov plášťa. Valo v roli prieskumníka prenikne až k stromu, z ktorého naposledy lietali šípy, avšak nenarazí na žiadnu hliadku. Takto postavy za silnejúceho dažďa potme vstúpia do Strateného údolia, z ktorého sa nesie šum vodopádu, kvákanie žiab, puch močiara a občasný spev a húkanie nočných vtákov.

Potme postavy dokráčajú k povaleným stĺpom základov hlavnej chrámovej budovy a nájdu široké schodisko vedúce do nezmerných hĺbok.

SO IT BEGINS.

Pri zostupe schodiskom postavy zapálili olejovú lampu (nesie Rausche) a fakľu (nesie Solomon Vinkler v prvej rade). Jasana si nasadzuje amulet s lebkou. Zostúpia do špinavej, rozsiahlej miestnosti plnej netopierov pod vysokým stropom, ktoré sú znepokojené svetlom, puchu a netopierieho trusu. Nachádzajú jašteričie stopy vedúce (spolu so stopami predchádzajúcej výpravy) k masívnym bronzovým vrátam naproti schodom, rovnako ako aj často používanú cestičku od schodov k pravej chodbe. Steny sú vyzdobené zájdenými freskami zobrazúce dávnych orientálnych kráľov, ich paláce a stovky otrokov.

Vstupujú do miestnosti so stĺporadím, kde je trusu povyše členkov a nekľudné, pištiace netopiere v obrovských kŕdľoch lietajú okolo zdrojov svetla. Valo skúša preskúmavať miestnosť vedúcu z hlavnej lode doprava a narazí na troch prekvapených jašteričích mužov, krátko po boji s obrovskými stonožkami. Vycúva a dvere sa za ním zabuchnú. Naľavo vstúpi Rausche potom, ako Andrássy dvere roztlačí. Sú tam len na mozaikovej podlahe čerstvé stopy krvi a hromada odpadu plná plaziaceho sa hmyzu, lárv a stonožiek všetkých rozmerov. Rausche vycúva, dvere zatvorí a postavy lanom oboje dvere krížom cez miestnosť za madlá pevne stiahnu, čím sa ani jedny nedajú otvoriť. Potom vyrazia do chodby vpravo, ktorú pred nimi pred desiatimi dňami preskúmala Valova skupina.

Nachádzajú aj tajné, predtým zamurované dvere označené 9A, na ktorých v starej maďarčine stojí: Vedzte, že za týmto portálom sa nachádza ríša Thanatosa Prekliateho, Nenávidiaceho život, Boha Smrti. Neprekračujte túto bránu, lebo povedie len do jeho lona. Tí, ktorí si vážia života, zapečatili tieto komory na veky vekov. Spoza týchto dverí niet návratu. Kto ich raz prekročí, prekročí ich navždy.

Po krátkej diskusii pokračujú rovno, pričom v nasledujúcom rohu nájdu čerstvé kamenárske úpravy, ako niekto z miestnosti za chodbou vysekal dve strielne. Nikto však na postavy nevystrelil...

Za rohom, na mieste označenom trojuholníkom, si Valo Kramár dobre pamätal nášľapnú pascu. Rausche berlou pobúchal po dlaždiciach, z protiľahlej steny vystrelili dva oštepy a s rachotom narazili do steny, pred ktorou by stál neopatrný votrelec. To však zobudilo psohlavskú hliadku s obojručným kyjom, spiacu na mieste označenom písmenom g. Keď postavy zahli za roh, práve cúval ku dverám. Pálffy dvihol pištoľ a vystrelil presnú ranu, ktorej sa chlpatá bytosť s vlčou papuľou ešte tak-tak vyhla. Valo v tom lomoze a mraku dymu vlastným výstrelom netriafa. Zveročlovek zabúcha na dvere a niečo zavrčí, čomu však Jasana na svoje vlastné prekvapenie jasne porozumie: Poplach, sú tu votrelci! Výstrel z druhej Pálffyho pištole však s rozhodnou presnosťou bytosť triafa do čumáka a jej hlava sa rozprskne po chodbe.

...

 

V tomto momente sme sedenie prerušili a tak aj porušili pravidlo, že sa na konci každého sedenia postavy vrátia do bezpečia...

3. sedenie: Takmer podzemie, prvá smrť

Sobota 4. októbra 1673, Pernek

Postavy:

Jasana Divnonôžka, cigánska burička narodená v znamení Havrana (Thera)

Lörincz László, nezletilý minstrel, stelesnenie nevinnosti (Lachčo)

Štefan Szentpéteri, povýšený strigôň, kresťanský pustovník a potulný učenec v jednej osobe, sprevádzaný inteligentnou čiernou mačkou Gargamelom (Pedro)

Deň pred: Piatok 3. októbra, sviatok sv. Dionýza Areopagitu. Po domoch ženy pečú kapustníky a zázvorníky, večer sa chystá významná omša. Prieskumníci sa zoznamujú so Szentpéterim a verbujú ďalších dobrovoľníkov na výpravu do podzemia. Pri západe slnka, krátko po zazvonení na omšu a práve keď sa ľud schádza ku kostolu a páter Demeter roztvára jeho bránu, ozve sa z Karpát extrémne hlasné zadunenie. Rinčí sklo, ľudia padajú na zem, dlaňami sa držia za krvácajúce uši, v očiach nevýslovný des a strata nádeje. Jasana pomáha ľudí vodiť do kostola, privádzať ich ku zmyslom, zabraňovať panike u ohluchnutých. Niekto duchaprítomne vybehne na kostolnú vežu, vyzerajúc na jasnú oblohu, k mrakmi zahaleným vrcholkom Karpát, k Jablonovému, k v zapadajúcom slnku sa lesknúcich rybníkom Malatzky - ale ani stopy po nejakých úkazoch či nepriateľoch. Práve prichádzajúci orientálny kupec s látkami, s vozom a dvoma pomocníkmi, sa za pomoci richtára ako-tak dotacká do hostinca. Páter Demeter sa v skrčenej podobe váľa v prachu zádveria kostola, nereagujúc na podnety. Starý miništrant, miestny porybný Pinkeľ, vezme kadidlo a svätenú vodu a začne ľuďom žehnať; z jeho drmolenia Jasana vyrozumie len „žabolopató“.

Ohlušený Szentpéteri obchádza kostol a z machom zarastenej diery vyťahuje purpurovo sfarbenú ropuchu. Olíže jej halucinogénnymi látkami nasiaknutý chrbát. Svet sa mu zatočí, pripadá si úplne drobunký. Malinkou budovou kostola, týčiacou sa nad ním, otrasie zachvenie zeme. Oblohu zacloní titanská vráskavá papuľa obrovskej ropuchy pokrytej fialovými škvrnami a machom. Uprie na Szentpéteriho žlto žiariace oči s rohovkami tvaru presýpacích hodín. Roztvorí gigantickú papuľu a zatieni pritom kostol – v papuli sa jej ligocú svetielka mesta, ktoré nosí v útrobách. Až po zem sa vysunie jazyk, vytvoriac tak mostík, po ktorom Szentpéteri vystúpa do cudzieho mesta. Jeho ulice ho privedú na ústredné námestie, na ktorom sa rozkladá močiar, z ktorého sa týči kopec z lebiek, na ktorom povážlivo balansuje masívny strieborný trón. Na tróne sedí rozvalená žabacia bytosť zahalená v dlhom, vzdušnom a polopriesvitnom čiernom hábite, na čele koruna zo skutých čepelí, okolo hlavy s deviatimi očami jej krúži roj svetlušiek. Deväťoký z Večného močiara Szentpéterimu dá za úlohu ochraňovať jeho vzdialené potomstvo, žijúce v ruinách starého chrámu a ohrozované psohlavcami. Pomedzi vety kde-tu krkne a jeho jazyk chytí nejakú zo svetlušiek, ktorú hneď s chuťou zhltne. Szentpéteri úlohu prijíma a žiada znamenie dôvery. Deväťoký vystrelí jazyk, ktorý Szentpéteriho omotá. Tomu sa zatočí celý svet a preberá sa zamotaný do rybárskej siete, celý mokrý, páchnuci bačorinou a napoly ponorený do perneckého rybníka. Medzitým ubehlo niekoľko hodín. Vo vrecku nahmatá niečo malé, slizké a studené. Zelený kamienok, otesaný do tvaru žabky s ametystovými očami.

V sobotu pred svitaním, na sviatok sv. Františka z Assisi, do kopcov vyráža skupina zložená z opatrného Lászlóa, Jasany, Szentpéteriho, Jána Andrássyho v krúžkovej zbroji a s mečom, rybára Altána Puškáša a drevorubača Vilka. Po niekoľkých hodinách chôdze strmou cestičkou, sledujúc stopy osamoteného muža - pravdepodobne Nora Pliagu - a na dohľad od ústia misovitého močaristého údolia, v ktorom sa pomaly do bahna prepadáva pohanský chrám, sa skupina zastaví. Lászlóovi sa podarí vyšplhať na strmé skaliská, prekonať hlbokú strž a stanúť na kraji skalnej steny obklopujúcej Stratené údolie. Spozoruje v kríkoch pri základoch hlavnej chrámovej stavby niekoľko hliadkujúcich bytostí, vydurí ich hádzanými kameňmi. Tie sa neukážu, len sa ozve zahúkanie.

Keď sa po asi štyroch hodinách vráti, skupina sa rozhodne rozdeliť sa na predný prieskumnícky voj a zadný ozbrojenecký voj, nesúci aj Jasaninu bombu. (Sprievodca Vilko čakal pri odbočke pri suchom smreku dole v hlavnom údolí.) Szentpéteri z vývrate pod nejakým stromom vytiahol xylofónovú žabu, kvákajúcu pri durení krásnym jasným tónom. Možno sa zíde. Vpred poslal Gargamela. Asi na sto krokov od ústia údolia prieskumníci spozorovali hliadku, sediacu vo vysokom strome pri cestičke strminou, ktorou sa postavy opatrne zakrádali, tesne pod ústím kotliny. Začali skákať do úkrytov za balvany, vývrate, kríky či kmene stromov – od stromu sa však ozvalo zacvendžanie tetivy a na okolie začali dopadať primitívne šípy. Ďalšie zahúkanie.

V najhoršej pozícii bol malý László – dostať sa mimo dostrel luku znamenalo dvakrát musieť zariskovať a prebiehať otvoreným priestorom. Prvýkrát to zvládol a strelca zmiatol. Druhýkrát však strelec ukázal skvelú mušku a preklal Lászlóa šípom. Ten sa s vytreštenými očami, mŕtvolným škľabom a prúžkom krvi vytekajúcej z úst zrútil kúsok od Szentpéteriho. Tomu sa s Jasanou podarilo stiahnuť do relatívneho bezpečia. Rozhodli sa čakať na zotmenie, aby mohli odtiahnuť Lázslóove telo. Krátko pred zotmením hliadka zo stromu zliezla a zmizla – stále ešte príliš nejasne videná na to, aby postavy definitívne vedeli potvrdiť zvesti o psohlavcoch.

Kapitán stráže Ján Andrássy si Lászlóove vychladnuté telo hodil na plece a všetci sa jali v hustnúcom šere urýchlene zostupovať do hlavného údolia, kde ich čakal Vilko s fakľou, a potom do Perneku. Ešte predtým ako dosiahli uhliarske miliere a drevorubačský tábor sa z lesa po ľavej ruke ozval éterický spev a smiech. Na Jasanino varovanie si všetci začali zapchávať uši, avšak Andrássyho tvár dostala neprítomný výraz. So skleným pohľadom zložil na zem nesené telo a vyrazil do tmou zahaleného lesa smerom k spevu. Jasana duchaprítomne vrhla dýku, ktorou sa jej podarilo Andrássyho trafiť do hlavy a omráčiť ho, ako už-už dosahoval hradbu stromov. Spev odoznel a vytratil sa smerom do kopcov a postavy sa bez ďalších udalostí vrátili do Perneku.

2. sedenie: Vtáčik ubzikol

Štvrtok 2. októbra 1673, Pernek

Postavy:

Jasana Divnonôžka, cigánska burička narodená v znamení Havrana (Thera)

Gasparus Ladislaus Pálffy, veľmož a dôstojník-artilerista, s komorníkom Vavrincom Žigraiom a pobočníkom Solomonom Vinklerom (Gašpar)

Gerhard Rausche, dominikánsky inkvizítor z Nemcov (Hozo)

Lörincz László, nezletilý minstrel, stelesnenie nevinnosti (Lachčo)

Neprirodzené mraky nad Karpatami vyzerajú ako bojujúce draky, ľudia sa prežehnávajú a otvorené priestranstvá prechádzajú rýchlym krokom. Ticho pred búrkou. Všetci očakávajú nejaké rozuzlenie, hlava vtiahnutá medzi plecia – ako keď čakáte úder, ktorý neviete, kedy príde.

Vyšetrovanie spôsobilo rozruch a preto sa Modrá knižnica zapĺňa aj na obed, napriek pracovnému dňu. Štamgasti aj príležitostní pijani pohľadmi špikujú poradu postáv pri jednom zo stolov a so zatajenými dychmi špicujú uši. Pomedzi stoly sa tanečným krokom prechodí nový príchodzí, šťúply potrimiskár s lutnou, ktorý do piesne vplieta lyrické motívy z tureckých rozprávok a od miestnych poľahky ohromených ťulpasov vyberá grošíky. A keď ho vyšetrovatelia sprvoti prehliadajú a nehotujú sa pribrať ho do svojej kumpánie, vyšetruje na hlavnú päsť.

Stane sa:

• Lászlóovi sa snáď všetci zveria. Pospája sa tak viacero kľúčových informácií z dávnej minulosti aj nedávnej súčastnosti. V kopcoch vraj kedysi stál skalný chrám rytierskeho rádu – mal tu aj kedysi zmiznúť pluk križiakov. Učenec Hernando, ktorému patrieval dom, v ktorom bola po jeho zmiznutí Mikom Drsným zriadená krčma Modrá knižnica, sa tajomstvami chrámu zaoberal – a v ňom aj mal pred dvoma rokmi zmiznúť. Noro Pliaga organizoval pátracie akcie a aj keď už to všetci ostatní vzdali, chodieval do kopcov a lesov sám. Zároveň sa poňal študovať Hernandovu knižnicu, aj tajnú sekciu s okultnou literatúrou, a snažil sa vypátrať pohyby križiakov v Levante aj v Uhorsku. Noro rozumel viacerým cudzím jazykom (čo je na tesára slušný výkon) a vyzerá, že sa z okultných kníh naučil čarom. To Pálffymu potvrdila vŕba pri potoku – vyzerá, že „odtlačky pekelných, sírou páchnucich kopýt“ na moste mali nejaký reálny základ. Vyzerá, že Noro z čarodejníctva obviňoval devy, ktoré odmietli jeho znepokojivé pokusy o zblíženie. V denníku smilne a kruto blúznil o pomste, upaľovaní a podobne. Norova sieť pritom siahala od richtára, cez krčmára a bývalého učiteľa Mika Drsného a jeho ženy Eržiky až po kováča a ďalších dôverčivcov - každý sa mu zdá byť nejako zaviazaný.
• László je znepokojený, keď sa ho krčmár začne vypytovať, či po ceste nenarazil na Vlčie deti.
• Hrnčiar Matúš Slivka, ktorému chcel Noro Pliaga zmámiť dcéru, sa na popchnutie postáv stáva vodcom miestnej opozície. Richtár sa zdá byť na celú situáciu nepripravený.
• Inkvizítor Rausche ustanoví v kostole Svätého Ducha inkvizičný tribunál, ako dočasné väzenie pre podozrivých využijúc chrámovú kobku s pevnou mrežou. Kým je páter Demeter v Jablonovom na výprave za omšovým vínom, kľúče vymámia od miništranta Pinkeľa, miestneho porybného, ktorý ako zmámený labzuje okolo spomenutej vodnej plochy.
• Prvou vypočúvanou je Meluzína Pántiková, za ktorú príde srdcervúco orodovať aj jej manžel, lekár Barel Pántik. Meluzína, spočiatku tvrdá a neprístupná, sa kajá a v zásade sa prizná ku komplictvu vo falošných obvineniach čarodejníc. Vinu podľa očakávania presúva na Nora Pliagu. Motívom jej bol sociálny status, či možno nádej v nový život s Norom. Cudzoložníctvo kategoricky odmieta.
• Inkvizítor Rausch pri odhaľovaní lží pokračuje v nastavenom trende – postupne hodí tri jednotky po sebe. Spolu s predchádzajúcim sedením (štyri jednotky) sa dostávame k pravdepodobnosti 1:280.000... KOCKY ROBIA PRÍBEH!
• Navrátiaci sa a slušne spitý páter Demeter v nečakanom hnutí mysle vezme uprostred búrky Jasanu na dvor fary. Pri kratunkých okamihoch svetla z bleskov jej na zadnej časti kostola ukáže zbytky starej kaplnky, ktorá bola do nového kostola vstavaná. Sú v nej čiastočne omietnuté a zamaľované reliéfy svätých a nad nimi, ako pán sveta, sa vznáša anjel, v jednej ruke kľúč a v druhej kniha. Z istého uhlu sa zdá, že má aj druhý pár rúk. Anjel vraj k Demeterovi za niektorých nocí (za splnu?) prehovára a mal ho popchnúť k obnove kostola - úlohe, ktorú Demeter minulý rok ukončil, čím sa jeho život naplnil... Keď Demeter zaspí, Jasana začne prehľadávať pracovňu (archív a matriku) fary, kde narazí na sadu kresieb zadnej steny kostola.
• Jasana pokúša miestne ženy, aby hryzli do jablka dženderu - teda o vzburu utláčaných žien. Zatiaľ bezúspešne. Pritom príde na to, že tu skoro nikto nemá deti.
• Nikomu z postáv sa veľmi nechce ísť zachraňovať predchádzajúcich dobrodruhov, ktorí by ešte stále mohli byť nažive. Obzvlášť Pálffy odmieta riskovať krk a rád by zverboval nejakú pomoc, ale na druhú stranu nechce, aby im celý prípad nejaká vrchnosť odobrala.
• Noro Pliaga tesne pred zatknutím zmizne. Dielňa aj obývací priestor nad ňou sú však prázdne, stopy žiadne. Celá dedina sa na to tešila – a nič.
• Po preplakanej noci sa Meluzína s jasnými očami rozhodne pre pokánie - vstúpiť do kláštora. Veľkomožný Pálffy a inkvizítor Rausche sa rozhodnú vybrať do Prešporka celú vec oznámiť úradom (poslať správu inkvizičnej stolici v kláštore Melk a požiadať o audienciu u súčasného správcu Uhorska, Veľmajstra rádu nemeckých rytierov sv. Alžbety Gašpara von Ampringena) a odprevadiť Meluzínu do kláštora Klarisiek.

Nasledujúce sedenie: Kým sú high-status characters mimo obraz, prieskumníci sa vydajú do Strateného údolia omrknúť starý pohanský chrám, miesto trestu a obety lynčovaných diev a brloh psohlavcov.