Sobota 4. októbra
1673, Pernek
Postavy:
Jasana Divnonôžka,
cigánska burička narodená v znamení Havrana (Thera)
Lörincz László,
nezletilý minstrel, stelesnenie nevinnosti (Lachčo)
Štefan
Szentpéteri, povýšený strigôň, kresťanský pustovník a potulný učenec v jednej
osobe, sprevádzaný inteligentnou čiernou mačkou Gargamelom (Pedro)
Deň pred: Piatok 3. októbra, sviatok sv. Dionýza Areopagitu. Po domoch ženy pečú kapustníky a zázvorníky,
večer sa chystá významná omša. Prieskumníci sa zoznamujú so Szentpéterim a verbujú
ďalších dobrovoľníkov na výpravu do podzemia. Pri západe slnka, krátko po zazvonení
na omšu a práve keď sa ľud schádza ku kostolu a páter Demeter roztvára jeho
bránu, ozve sa z Karpát extrémne hlasné zadunenie. Rinčí sklo, ľudia
padajú na zem, dlaňami sa držia za krvácajúce uši, v očiach nevýslovný des
a strata nádeje. Jasana pomáha ľudí vodiť do kostola, privádzať ich ku
zmyslom, zabraňovať panike u ohluchnutých. Niekto duchaprítomne vybehne na
kostolnú vežu, vyzerajúc na jasnú oblohu, k mrakmi zahaleným vrcholkom
Karpát, k Jablonovému, k v zapadajúcom slnku sa lesknúcich
rybníkom Malatzky - ale ani stopy po nejakých úkazoch či nepriateľoch. Práve prichádzajúci orientálny kupec s látkami, s vozom
a dvoma pomocníkmi, sa za pomoci richtára ako-tak dotacká do hostinca.
Páter Demeter sa v skrčenej podobe váľa v prachu zádveria kostola,
nereagujúc na podnety. Starý miništrant, miestny porybný Pinkeľ, vezme kadidlo
a svätenú vodu a začne ľuďom žehnať; z jeho drmolenia Jasana
vyrozumie len „žabolopató“.
Ohlušený Szentpéteri
obchádza kostol a z machom zarastenej diery vyťahuje purpurovo
sfarbenú ropuchu. Olíže jej halucinogénnymi látkami nasiaknutý chrbát. Svet sa
mu zatočí, pripadá si úplne drobunký. Malinkou budovou kostola, týčiacou sa nad
ním, otrasie zachvenie zeme. Oblohu zacloní titanská vráskavá papuľa obrovskej
ropuchy pokrytej fialovými škvrnami a machom. Uprie na Szentpéteriho žlto
žiariace oči s rohovkami tvaru presýpacích hodín. Roztvorí gigantickú papuľu
a zatieni pritom kostol – v papuli sa jej ligocú svetielka mesta,
ktoré nosí v útrobách. Až po zem sa vysunie jazyk, vytvoriac tak mostík,
po ktorom Szentpéteri vystúpa do cudzieho mesta. Jeho ulice ho privedú na
ústredné námestie, na ktorom sa rozkladá močiar, z ktorého sa týči kopec z lebiek,
na ktorom povážlivo balansuje masívny strieborný trón. Na tróne sedí rozvalená
žabacia bytosť zahalená v dlhom, vzdušnom a polopriesvitnom čiernom
hábite, na čele koruna zo skutých čepelí, okolo hlavy s deviatimi očami
jej krúži roj svetlušiek. Deväťoký z Večného močiara Szentpéterimu dá za
úlohu ochraňovať jeho vzdialené potomstvo, žijúce v ruinách starého chrámu
a ohrozované psohlavcami. Pomedzi vety kde-tu krkne a jeho jazyk
chytí nejakú zo svetlušiek, ktorú hneď s chuťou zhltne. Szentpéteri úlohu prijíma a žiada
znamenie dôvery. Deväťoký vystrelí jazyk, ktorý Szentpéteriho omotá. Tomu sa
zatočí celý svet a preberá sa zamotaný do rybárskej siete, celý mokrý,
páchnuci bačorinou a napoly ponorený do perneckého rybníka. Medzitým ubehlo
niekoľko hodín. Vo vrecku nahmatá niečo malé, slizké a studené. Zelený
kamienok, otesaný do tvaru žabky s ametystovými očami.
V sobotu pred
svitaním, na sviatok sv. Františka z Assisi, do kopcov vyráža skupina
zložená z opatrného Lászlóa, Jasany, Szentpéteriho, Jána Andrássyho v krúžkovej
zbroji a s mečom, rybára Altána Puškáša a drevorubača Vilka. Po niekoľkých
hodinách chôdze strmou cestičkou, sledujúc stopy osamoteného muža - pravdepodobne Nora Pliagu - a na dohľad od ústia misovitého močaristého údolia, v ktorom
sa pomaly do bahna prepadáva pohanský chrám, sa skupina zastaví. Lászlóovi sa
podarí vyšplhať na strmé skaliská, prekonať hlbokú strž a stanúť na kraji
skalnej steny obklopujúcej Stratené údolie. Spozoruje v kríkoch pri
základoch hlavnej chrámovej stavby niekoľko hliadkujúcich bytostí, vydurí ich
hádzanými kameňmi. Tie sa neukážu, len sa ozve zahúkanie.
Keď sa po asi
štyroch hodinách vráti, skupina sa rozhodne rozdeliť sa na predný prieskumnícky
voj a zadný ozbrojenecký voj, nesúci aj Jasaninu bombu. (Sprievodca Vilko
čakal pri odbočke pri suchom smreku dole v hlavnom údolí.) Szentpéteri z vývrate
pod nejakým stromom vytiahol xylofónovú žabu, kvákajúcu pri durení krásnym
jasným tónom. Možno sa zíde. Vpred poslal Gargamela. Asi na sto krokov od
ústia údolia prieskumníci spozorovali hliadku, sediacu vo vysokom strome pri
cestičke strminou, ktorou sa postavy opatrne zakrádali, tesne pod ústím kotliny.
Začali skákať do úkrytov za balvany, vývrate, kríky či kmene stromov – od
stromu sa však ozvalo zacvendžanie tetivy a na okolie začali dopadať primitívne
šípy. Ďalšie zahúkanie.
V najhoršej pozícii
bol malý László – dostať sa mimo dostrel luku znamenalo dvakrát musieť
zariskovať a prebiehať otvoreným priestorom. Prvýkrát to zvládol a strelca
zmiatol. Druhýkrát však strelec ukázal skvelú mušku a preklal Lászlóa
šípom. Ten sa s vytreštenými očami, mŕtvolným škľabom a prúžkom krvi
vytekajúcej z úst zrútil kúsok od Szentpéteriho. Tomu sa s Jasanou podarilo
stiahnuť do relatívneho bezpečia. Rozhodli sa čakať na zotmenie, aby mohli
odtiahnuť Lázslóove telo. Krátko pred zotmením hliadka zo stromu zliezla a zmizla
– stále ešte príliš nejasne videná na to, aby postavy definitívne vedeli
potvrdiť zvesti o psohlavcoch.
Kapitán stráže
Ján Andrássy si Lászlóove vychladnuté telo hodil na plece a všetci
sa jali v hustnúcom šere urýchlene zostupovať do hlavného údolia, kde ich čakal
Vilko s fakľou, a potom do Perneku. Ešte predtým ako dosiahli
uhliarske miliere a drevorubačský tábor sa z lesa po ľavej ruke ozval
éterický spev a smiech. Na Jasanino varovanie si všetci začali zapchávať
uši, avšak Andrássyho tvár dostala neprítomný výraz. So skleným pohľadom zložil
na zem nesené telo a vyrazil do tmou zahaleného lesa smerom k spevu.
Jasana duchaprítomne vrhla dýku, ktorou sa jej podarilo Andrássyho trafiť do
hlavy a omráčiť ho, ako už-už dosahoval hradbu stromov. Spev odoznel a vytratil
sa smerom do kopcov a postavy sa bez ďalších udalostí vrátili do Perneku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára