4. sedenie: Už naozaj podzemie... a prvý kill

Streda 8. októbra 1673, Pernek

Postavy:

Jasana Divnonôžka, cigánska burička narodená v znamení Havrana (Thera)
- jej pobočník Ján Andrássy, miestny pivovarník, veterán tureckých vojen od Galatie a ako kapitán (a jediný člen) perneckej stráže pravá ruka richtára

Gasparus Ladislaus Pálffy, veľmož a dôstojník-artilerista (Gašpar) 
- jeho služobník, komorník Vavrinec Žigrai
- jeho pobočník, Solomon Vinkler

Gerhard Rausche, dominikánsky inkvizítor z Nemcov (Hozo)

... a pridal sa aj už zotavený Valo Kramár, lovec čarodejníc vidiaci potme (zamýšľaný ako NPC, ale práve včas doraziaci Jano H. ho prebral)

Medzitým (off-screen):

• Inkvizítor Rausche a gróf Pálffy odprevadili Meluzínu Pántikovú do Prešporka, kde vstúpila do kláštora u Klarisiek. Rausche poslal list inkvizičnej kapitule v kláštore Melk so správou o rozsiahlom komplote a ním vedenom vyšetrovaní (s náznakom, že nejaká posila by sa zišla). Spolu s Pálffym sa dožadovali audiencie u samotného veľmajstra Rádu nemeckých rytierov sv. Alžbety Gašpara von Ampringena, avšak dostalo sa im "len" stretnutia s Obergerichtsmeistrom Rádu Bechtoldom Herdenom von Krakau. Ten ich vypočul, povedal, že si dá predvolať grófa Ignáca Révaia, ktorý má Pernek v léne, a zároveň s nimi na dovyšetrenie pošle aj s osobnou strážou župného úradníka Vincenta Balog-Bojlera do Perneku. Z kratučkej výmeny cestou z Prešporka Pálffy vyrozumel, že rytier Montbrécia, Balogov "dozor", sa zriekol svojho mena, rodu a titulov na dobu, kým neodčiní svoje predošlé hriechy. Patrí takto k Prekliatym, Die Verdammte, ktorý sú za trest pevne zakutí do plnej zbroje a z tvárí nikdy nesnímajú bielu keramickú masku s anjelskou tvárou. Pach skrývajú za ružovou tinktúrou navoňanú šálu z bieleho hodvábu. Zároveň na bielom štíte s čiernym krížom nosí - namiesto obvyklého kalicha s korunovanou lebkou sv. Alžbety - červenou a oranžovou farbou vyvedený kvet montbrécie.
• Prvá októbrová nedeľa je v Perneku sviatok božského omámenia a vnuknutia, čo znamená, že sa dedinčania spijú donemoty a v pondelok ráno si rozprávajú svoje prorocké sny. Akokoľvek, páter Demeter mal vnuknutie, že nedávno práve zhynulý Lörincz László, nevinný mladíček (ešte dieťa!) s čistým srdcom a zlatom v hrdle, bol Poslom Nádeje, prichádzajúcim z neznáma, ktorého božským predurčením malo byť prinášať ľuďom nádej a odvahu v týchto krušných časoch. A zahynul kradmou rukou zla skrývajúceho sa v lesoch! László by určite mal byť aspoň blahorečený, o čo sa páter Demeter osobne zasadí, a miesto jeho spočinutia v Perneku by malo byť primerané. Lázslóove telo na katafalku takto vystavili medzi sviece v jednom z výklenkov perneckého kostola, na stenu nad ním povesili jeho lutnu a uhľovú skicu, portrét vyhotovený Lucianom Ramazottim, osobným maliarom grófa Révaia, ktorý ho dal poslať, aby zhotovil Lászlóovu maľbu. (Ubytovaný je zatiaľ v modrej knižnici, v Hernandovej študovni si zriadil dočasný ateliér.) Jasana bdie po tri noci pri Lászlóovom tele a prischne jej aj prídomok Sprievodkyňa, keďže Posla Nádeje osobne poznala a sprevádzala a vie podať svedectvo o jeho činoch. Takže ju teraz poväčšine sprevádza kŕdeľ detí, očakávajúcich zázraky...
• Richtár Melicher Roth zriadil zbierku na vybudovanie hrobky pre Posla Nádeje - čo v Perneku s jeho opulentnými a načačkanými hrobkami, na ktoré rodiny minú všetky posledné úspory, asi nebude lacné. Očakáva milostivý príspevok aj od grófa Révaia, avšak je zrejmé, že väčšiu časť odhadovaných nákladov 2.000 uhorských strieborných grošov očakáva od postáv. Ostatky Posla Nádeje, ovinuté plátnami, boli po zádušnej omši na stredajšie poludnie dočasne uložené do krypty kostola Svätého Ducha.
• Lovec čarodejníc Valo Kramár sa úplne zotavil a v priebehu svojej liečby sa úprimne spriatelil s lekárom Barelom Pántikom (ktorého práve opustila zradná žena). Zatiaľ u neho býva.

Stalo sa: 

Starý úradnícky sup Vincent Balog-Bojler si v stredu ráno začal predvolávať svedkov, na tieto účely zabral časť krčmy. Za ním bez jediného slova a pohybu, ako ťaživá socha, sedí jeho osobná stráž, rytier Montbrécia. Jasana sa ho pokúša presvedčiť o potrebe rýchleho konania a nech s nimi, kým ešte Norova stopa celkom nevychladla, vyrazí do Skrytého údolia. Balog to zamietne, načo Montbrécia záhrobným, huhlavo-lepkavým hlasom povie "Sie hat recht.". Rytiera sa následne pred a po omši pokúšajú presvedčiť aj Rausche a Pálffy, ten sa však, napriek tomu, že ich výpravu schvaľuje, drží svojich rozkazov a svojej povinnosti. 

Pálffy si pred omšou spraví so svojím služobníctvom vychádzku do hlavného údolia k starému suchému smreku. Nachádza pri ňom nedávno zhlobený kríž, čerstvý veniec z kvetov a zvyšky dvoch sviec. Hľadá však čosi iné - čo najstarší strom. Kým sa z lesa ozývajú zvuky drevorubačských sekier, objíme asi stopäťdesiatročný hrab... ktorý mu prezradí, že psohlavci boli kedysi ľuďmi, že hore v Skrytom Údolí žijú dryády, ale pletivom korienkov a húb, semienkami machu či spórami húb o nich už dlhšie nepočul, a že sa tam skrýva staré zlo ešte horšie, než sú psohlavci.

Jasana dá vysvätiť strieborný prívesok s lebkou, ktorý našli v Lászlóových veciach, a od pátra Demetera vydranká ešte jeden flagón svätenej vody. Rausch za Pálffyho peniaze nakúpi svietidlá. 

Postavy dlho plánujú, aký najlepší postup pri ceste do Skrytého údolia zvoliť, vediac, že ich čaká možná hrozba lukostrelcov skrytých na stromoch. Rozoberú a zavrhnú viacero plánov (niesť jedny alebo dvoje dvere s dodatočnými držadlami ako pavézy, podniknúť rýchly nájazd a na strelcov páliť z pištolí, poslať hore chodníkom koňa so senom vypchatou figurínou), kým sa nakoniec rozhodnú pre nočný prepad. Krátko po západe slnka vyrážajú, spolu so Salomonom, Valom a Andrássym, do lesa. 

Obloha je po prvú polovicu noci jasná a mesiac je veľký, cesta k vyschnutému smreku však aj tak trvá dvojnásobok obvyklého času. Prieskum okolia k ničomu nevedie, iba sa Valo Kramár zamotá do nejakých ôk, ktoré tam ako pasce na zvieratá niekto nastavil. Neskôr sa obloha zatiahne a začne mierne mrholiť, čo pri úzkej, kamenistej ceste strmým svahom nedodá bezpečia. Vidiac potme, Valo ich vedie husím pochodom, vzájomne sa držiac cípov plášťa. Valo v roli prieskumníka prenikne až k stromu, z ktorého naposledy lietali šípy, avšak nenarazí na žiadnu hliadku. Takto postavy za silnejúceho dažďa potme vstúpia do Strateného údolia, z ktorého sa nesie šum vodopádu, kvákanie žiab, puch močiara a občasný spev a húkanie nočných vtákov.

Potme postavy dokráčajú k povaleným stĺpom základov hlavnej chrámovej budovy a nájdu široké schodisko vedúce do nezmerných hĺbok.

SO IT BEGINS.

Pri zostupe schodiskom postavy zapálili olejovú lampu (nesie Rausche) a fakľu (nesie Solomon Vinkler v prvej rade). Jasana si nasadzuje amulet s lebkou. Zostúpia do špinavej, rozsiahlej miestnosti plnej netopierov pod vysokým stropom, ktoré sú znepokojené svetlom, puchu a netopierieho trusu. Nachádzajú jašteričie stopy vedúce (spolu so stopami predchádzajúcej výpravy) k masívnym bronzovým vrátam naproti schodom, rovnako ako aj často používanú cestičku od schodov k pravej chodbe. Steny sú vyzdobené zájdenými freskami zobrazúce dávnych orientálnych kráľov, ich paláce a stovky otrokov.

Vstupujú do miestnosti so stĺporadím, kde je trusu povyše členkov a nekľudné, pištiace netopiere v obrovských kŕdľoch lietajú okolo zdrojov svetla. Valo skúša preskúmavať miestnosť vedúcu z hlavnej lode doprava a narazí na troch prekvapených jašteričích mužov, krátko po boji s obrovskými stonožkami. Vycúva a dvere sa za ním zabuchnú. Naľavo vstúpi Rausche potom, ako Andrássy dvere roztlačí. Sú tam len na mozaikovej podlahe čerstvé stopy krvi a hromada odpadu plná plaziaceho sa hmyzu, lárv a stonožiek všetkých rozmerov. Rausche vycúva, dvere zatvorí a postavy lanom oboje dvere krížom cez miestnosť za madlá pevne stiahnu, čím sa ani jedny nedajú otvoriť. Potom vyrazia do chodby vpravo, ktorú pred nimi pred desiatimi dňami preskúmala Valova skupina.

Nachádzajú aj tajné, predtým zamurované dvere označené 9A, na ktorých v starej maďarčine stojí: Vedzte, že za týmto portálom sa nachádza ríša Thanatosa Prekliateho, Nenávidiaceho život, Boha Smrti. Neprekračujte túto bránu, lebo povedie len do jeho lona. Tí, ktorí si vážia života, zapečatili tieto komory na veky vekov. Spoza týchto dverí niet návratu. Kto ich raz prekročí, prekročí ich navždy.

Po krátkej diskusii pokračujú rovno, pričom v nasledujúcom rohu nájdu čerstvé kamenárske úpravy, ako niekto z miestnosti za chodbou vysekal dve strielne. Nikto však na postavy nevystrelil...

Za rohom, na mieste označenom trojuholníkom, si Valo Kramár dobre pamätal nášľapnú pascu. Rausche berlou pobúchal po dlaždiciach, z protiľahlej steny vystrelili dva oštepy a s rachotom narazili do steny, pred ktorou by stál neopatrný votrelec. To však zobudilo psohlavskú hliadku s obojručným kyjom, spiacu na mieste označenom písmenom g. Keď postavy zahli za roh, práve cúval ku dverám. Pálffy dvihol pištoľ a vystrelil presnú ranu, ktorej sa chlpatá bytosť s vlčou papuľou ešte tak-tak vyhla. Valo v tom lomoze a mraku dymu vlastným výstrelom netriafa. Zveročlovek zabúcha na dvere a niečo zavrčí, čomu však Jasana na svoje vlastné prekvapenie jasne porozumie: Poplach, sú tu votrelci! Výstrel z druhej Pálffyho pištole však s rozhodnou presnosťou bytosť triafa do čumáka a jej hlava sa rozprskne po chodbe.

...

 

V tomto momente sme sedenie prerušili a tak aj porušili pravidlo, že sa na konci každého sedenia postavy vrátia do bezpečia...