Stratené údolie nad Pernekom, sobota 22. november 1673 a
Prešporok, nedeľa 23. november 1673
Postavy:
Jasana Divnonôžka, cigánska burička, Sprievodkyňa Posla
Nádeje, pokladníčka družiny (prieskumníčka, 3. úr., Thera)
- jej pobočník Ján Andrássy,
miestny pivovarník, veterán tureckých vojen od Galatie a ako kapitán (a jediný
člen) perneckej stráže pravá ruka richtára, najnovšie aj otec jej ešte
nenarodeného dieťaťa (ozbrojenec, 1. úr., Dvorax)
Gasparus Ladislaus Pálffy, veľmož a dôstojník-artilerista,
neformálny veliteľ družiny (ozbrojenec, 2. úr., Gašpar)
- jeho osobný strážca Menhart Paulis,
prepustený artilerista-autista so zvonivým hlasom (ozbrojenec, 1. úr., CP)
Gerhard Rausche, dominikánsky inkvizítor z Nemcov,
neformálny hovorca družiny (učenec, 2. úr., Hozo)Rytier Heliantus, Prekliaty (ozbrojenec, 1. úr., Antharon)
Jakub Hirschl, stupavský lekár židovského pôvodu, vydedený a viac než trocha morbídny (učenec, 1. úr., Jano)
- jeho nosička Krútňava Altánová,
bývalá milicionárka (ozbrojenkyňa, 0. úr., CP)
Bodra Walachová alias slúžka Blahoslava, čarodejnica
s Druhým zrakom, navrátiavšia sa z ríše víl, zasvätená Kruhu vidúcich
sestier (učená, 1. úr., CP)
Z rieky,
vzdutej okolo rozbitého mosta, stúpa para. Uprostred ruín mosta trčia z rieky
ramená a hlava vriaceho kamenného kráľa. Sochu s revom oblápa hobo-obor
Grastik, obklopený modrými, červenými, žltými svetielkami, víriacimi, až sa z nich
oči krížia. Socha vymrští pažu ako kamenný stĺp – prásk obrovi do hlavy, až mu
hlava odskočí! Svetielka pohasnú, obor neartikulovane zareve a ďalej sa
snaží kmásať čiernu postavu, tá však stojí pevne, ako do zeme vrastená.
Andrássy sa s vlajúcim
plášťom a jedným koncom lana v pästi (druhý drží Menhart) prudko
rozbehne k rieke a tesne pred krajom sa odrazí, akoby chcel rieku
preskočiť. „Ar-riáh!“, zakričí – a akoby ho niečo nadnieslo, skok sa mu
zázračne predĺži. Preplachtí celú rieku a bezpečne doskočí do hlbokého
šera druhého brehu. (Andrássy mal na
svojom CP denníku odjakživa dva magické predmety z Quentinovho zoznamu
takmer obyčajných predmetov, ktoré si pred rokmi doniesol z Galatie. Thera,
hráčka Jasany, si ich však všimla až pri prepisovaní vybavenia na
predchádzajúcom sedení, keď sme zaviedli nové pravidlá pre naloženie. Tým prvým
je leňochov denník, druhým je plášť víchrov. Ak jeho nositeľ zakričí slovo „vietor“
v arabčine, trojnásobne mu predĺži dĺžku a výsku skoku.) Bojujúce
postavy si ho ani nevšimnú. Obor sa so sochou mocuje, trhá, úfa sa. Nie je to nič
platné. Socha sa otočí, vystrelí lakeť, zasa buchnát na bradu! Obor so skrvavenou
hubou kvíli a plazí sa na breh. Andrássy priväzuje jeden koniec lana o zvyšky
mosta.
Heliantus
odhadzuje svoja plný batoh – aj so všetkými vypáčenými drahokamami v ňom
– ku stene jaskyne, smerom ďalej od nich. Čierny kráľ vystupuje z vody a vyzerá,
že ide sledovať obra, ale rázuje si to k batohu. Ten zdvihne a s rachotom
odkráča mramorovou chodbou smerom k hale so sochami. Heliantus s Menhartom
napnú lano a ponad búriacu rieku prerúčkuje Pálffy. Obor sa vnorí do rieky
a zmizne v tme, s námahou kráčajúc proti prúdu. Potom lezie
Menhart, lano na druhej, odrezanej strane napína už len Heliantus. Menhartovi
sa za stredom začnú šmýkať ruky, čím rozkýve lano a Heliantus ho pustí.
Menhart žuchne do vody a prúd ho hneď berie. Podarí sa mu prstami sa
zachytiť na tenkej rímse na mieste, kde voda prepadáva do hĺbok. Lano, nesené
prúdom, sa vlní kúsok od neho. Podarí sa mu jednou rukou lano zachytiť a udržať
sa, kým ho vytiahnu. Na brehu od vyčerpania a podchladenia upadáva do
bezvedomia, Pálffy ho svojím kabátom a trením údov zahrieva.
Môj príšerný fotošop čierneho kráľa.
Do mramorovej
chodby s rachotom znova vykráča čierny kráľ, vracajúc sa k poborenému
mostu. Heliantus zakričí: „Hoďte lano!“ a rozbieha sa. Skočí do diaľky na
miestach, kde zvyšky mosta asi najviac zužujú prúdiacu rieku. Andrássy
vyhadzuje lano. V neuveriteľnej ukážke odvahy a šťastia – a napriek
Thanatovej kliatbe – Heliantus so šplechnutím dopadá na šikmú plochu zlomeného
mosta, avšak tesne predtým, ako by ho prúd zmietol, uchopuje koniec lana a zachránený
je aj on.
Obria socha
vstupuje do rieky. Traja ozbrojenci zanechávajú ešte stále bezvedomého Menharta
na brehu a vydávajú sa do neznámych temnôt, smerom preč od schodišťa. Socha
chvíľu rázuje za nimi, potom začne sekať do skalnej steny približne v miestach
pod pretrhnutým povrazovým rebríkom. Postavy ešte chvíľu pokračujú ďalej. Začujú
ranu kameňa o kameň a nahnevaný krik obra Grastika z druhého brehu.
Hneď nato kruhom svetla z lampáša preletí kus muriva a udrie do
steny. Postavy zistia, že je to bytosť vyzerajúca ako stalaktit, ktorá sa na
prícuckových chápadlách pomaly sunie po stene jaskyne nahor. (Gašpar s Hozom si zo svojích
druhoedičných čias matne pamätajú na príšeru, ktorá predstiera, že je kvapeľ, a snaží
sa voľným pádom trafiť postavy prechádzajúce pod sebou.) Postavy kúsok
pokračujú, kým nemajú pocit, že sú v bezpečí – avšak narazia na tri mŕtve
telá, hliadku rytierov Thanata. Telo rytiera má rozmliaždenú hlavu, dve pážatá
vyzerajú byť dosekané jašterákmi. Miesto nie je bezpečné, lebo ich napadnú dve
bzučiace krvilačnice, tie však s vykrývaním a protiútokmi porazia.
Vrátia sa k Menhartovmu
telu, kým si socha vyrába stupienky do skaly a ignoruje ich. Heliantus
pritom nesie telo rytiera. Na brehu si všetci oddýchnu a Menhart sa
preberie. (Na označenie odpočinku sa u nás
zaužívalo „dáme si klobásku“.) Heliantus, ktorý nemôže jesť, zatiaľ zvlieka
z rytiera čiernu emailovanú poľnú zbroj a dáva si ju na seba. (Veľkosť nesedí, takže bude mať postihy, ale
stále bude ultratank.) Zvažujú, čo ďalej. Nakoniec sa rozhodujú pre asi
najmenej riskantný plán, ale jeho úspech visí na jednom rozhodujúcom hode.
Vyjdú hore do
chodby k strhnutému povrazovému mostu. Andrássy vyzlečie všetko čo má, nechá
si iba krížom cez hruď navlečené slučky lana a plášť. Na hranu chodby
postavia lampáš, ktorý osvecuje skalnú puklinu a prázdny priestor, široký
asi dvanásť až pätnásť krokov. Na druhej strane zeje čierny tunel chodby, pod
ktorým visia zvyšky povrazového rebríka. Zospodu sa ozývajú rany ako socha jednou
rukou drbe do steny, druhou sa drží na skale a stojí na vysekanom výstupku
asi vo výške jeden a pol kroku. Ján Andrássy sa rozbehne chodbou a skočí
do prázdna. „Ar-riáh!!!“ (Dvorax obetoval
dva body výdrže, aby si zvýšil šancu na úspech. Musel štyrmi kockami podhodiť
svoju obratnosť 13 – a práve vďaka tým dvom bodom uspel!) Na náhlom
poryve vetra preplachtí prázdnym priestorom a bezpečne dopadáva do ústia chodby
na druhej strane.
Potom už je to
len otázka času: Ostatní traja všetky cennosti a objemnejšie predmety
vkladajú do batohu, Heliantovu plátovú zbroj do jutového vreca, a tieto priväzujú
na koniec lana, ktorý Andrássy spustil z povrazového rebríka. Všetkým sa
im podarí vyliezť, aj keď Heliantovi, ktorý si odmieta zložiť krúžkovú zbroj,
až na druhý krát (prvý pád prežil). Potom všetci spolu s napätím posledných
síl vytiahnu zvyšok rebríka aj s lanom. Opäť sa vyzbroja, venujú posledný
pohľad mechanickému kráľovi a vyrazia späť do Perneku. Po radostnom stretnutí so
zvyškom družiny ešte po polnoci nahádžu na voz hromadu sena, nech niektorí
vedia po ceste aj spať, a vyrazia zababušení, pri teplote -8 stupňov do
Prešporku. V Lozorne ešte za tmy z cesty odtlačia nestrážené vozy,
blokujúce prejazd. Do kráľovského mesta na Dunaji dorazia krátko potom, ako
kostolné zvony odbijú nedeľné poludnie.
Kráľovský Prešporok.
Hirschl začne
hľadať židovského klenotníka, ktorému by drahokamy predal, nie je však úspešný –
a Židia majú zakázané v nedeľu obchodovať. Heliantus sa vydá do
rádovej komendy na Františkánskom námestí, kde vrchnému súdnemu majstrovi rádu Bechtoldovi
von Krakau opíše, že čierna kamenná socha nezničiteľného kráľa sa chystá na
Prešporok a nasleduje drahokamy (postavy majú ešte tri – dva Hirschl a jeden
Jasana), ale dala by sa využiť ako superzbraň proti Turkom. Ten váha, ale uverí
a pošle ho po ostatných. Pálffy zúri, túto informáciu nechcel rytierom
prezradiť a drahokamy radšej výhodne predať. Jasana je naštvaná tiež,
zvažovala kameň hodiť do mestského väzenia, nech kráľ rozbúra steny trestnice a umožní
vypočúvaným ženám útek.
Do komendy v zabranom
kláštore františkánov vkráčajú Pálffy, Heliantus, Rausche a nepočujúci Hirschl
ako Pálffyho osobný sprievod. Rytieri ich vovedú do refektára kláštora,
vyzdobeného ako rytierska sieň. Klenutá dlhá sála, s dvojradom stĺpov
podopierajúcimi mrežovanú gotickú klenbu, po stranách prázdne rady drevených lavíc,
na stenách rádové štandardy a štíty s erbami rodov, z ktorých pochádza
vedenie rádu. Na konci miestnosti na vyvýšenom pódiu pre vedenie sedí rozložitá
postava s blonďavou hrivou vlasov. Pokynie. Postavy vykročia, ich kroky
znejú v prázdnom sále nepatričnou ozvenou – trvá večnosť, kým dôjdu k pódiu.
Maršálek Bugstein-Waldau sa postaví a dvihne rubínmi zdobený kalich s vínom,
z ktorého pomaly odpije. Má viditeľnú jazvu na ľavej strane sánky,
ťahajúcu sa nadol krkom.
Long story
short: Pálffy s Rauschem opíšu nezničiteľnosť čierneho kráľa. Pálffy kupčí
a snaží sa drahokamy predať. Maršálek ich namiesto toho viní z privolania
hrozby – a tým, že kamene priniesli, dokonca z ohrozenia Prešporku – ale je
ochotný sa za nich pri prípadnom súde prihovoriť, ak kamene odovzdajú. Odmenu
teoreticky dostanú, ak sa superzbraň ukáže účinnou. Čakanie je neprípustné; ak
je im kráľ za pätami, bude treba po ceste improvizovať (najmä ak by sa kamene
mali bez prieťahov skončiť ako dar nejakému begovi či prepašované do tureckej
pevnosti). Každá minúta je drahá. Postavy sa môžu do jednej poradiť.
Vraj hrozí až toto.
Heliantus ešte
potom osamote vyjednáva a chce aspoň nejakých 30-40 zlatých, ale maršálek
namiesto toho nalieha, aby sa dobrovoľne na túto misiu prihlásil. Pálffy
medzitým sformuloval a nechal si skupinou odsúhlasiť ešte odvážnejší plán:
drahokamy odovzdajú, ale nie za ich bežnú trhovú hodnotu (spolu vyše 40
zlatých), ale vyžiada si do pálffyovského léna obec Pernek.
Keď sa postavy
krátko po údere jednej hodiny vrátia, spoza dverí refektára počujú mnohými
hlasmi prednášanú modlitbu. Keď následne vkročia, v miestnosti je asi
tridsať rytierov, ktorí sa práve púšťajú do jedla – a za dverami pri stene
stoja ďalší šiesti Prekliati, ktorí nejedia, ale skromne a dôstojne čakajú.
Na pokyn maršálka opäť prejdú celou sálou, upierajú sa na nich pohľady. Na
pódiu sedí aj von Krakau a ďalšie vedenie rádu. Maršálek na nich ukáže objedeným
kuracím stehnom a nahlas prednesie: „Toto je gróf Ladislaus Pálffy,
inkvizítor Rausche a brat Heliantus – rytieri, zapamätajte si ich mená!
Priniesli zbraň proti Turkom a ponúkajú pomoc ríši!“ A tak ďalej. Velenie
rádu môže cisárovi odporúčať nejaké lénne úpravy, ale musí to byť za zásluhy:
postavy majú rytiera Fréziu, ktorý má medzitým nastrojeného koňa a niekoľko
pohotovostných zapečatených listov, sprevádzať a útok sami uskutočniť. (Nato nasledovala niekoľkominútová porada
medzi hráčmi. Hráči budú mať možnosť plán útoku sami zorganizovať a rytier
Frézia, ako aj dvaja doprevádzajúci civilisti „so špeciálnymi talentmi“, sú ich
zdroje, rovnako ako aj nejaké siete, ktoré sa po ceste budú dať aktivovať.
Vyzerá, že zmenu záberu a charakteru hry na 2-3 sedenia všetci vítajú,
akurát Jano si namiesto Hirschla chce vziať nejakú postavu zveda.) Postavy
súhlasia... V stajniach za mestom ich každého čakajú osedlaný jazdecký kôň
aj s jednou pištoľou a jazdeckým mečom, plus dva nákladné kone s výbavou... Rausche ešte stihne u nejakého učenca dať identifikovať bronzovú hadiu palicu: je to zbraň +1, ktorá na pokyn ožije a pri zásahu haďou papuľou môže cieľ znehybniť - a možno dokonca umožňuje komunikáciu.
Zimný les.
Takže môžete
sa tešiť na...
Cestovanie pustými zimnými lesmi a vydrancovaným pohraničím!
Turkov, hajdúchov a janičiarov!
Vojenstvo a infiltráciu! Ťavy, pštrosy a orientálnu mágiu!
Všetkých svätých, vieru a korupciu!
Janičiari si ich úžasnými ozdobami hlavy, perá niekedy až po zem.
A Pálffy a Rausche postupujú na tretiu úroveň.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára