Pernek, 22.-23. október 1673
Tretia výprava do pohanského chrámu v Stratenom údolí
Jasana Divnonôžka, cigánska burička, Sprievodkyňa Posla Nádeje, pokladníčka družiny (Thera)
- jej pobočník Ján Andrássy, miestny pivovarník, veterán tureckých vojen od Galatie a ako kapitán (a jediný člen) perneckej stráže pravá ruka richtára, najnovšie aj otec jej ešte nenarodeného dieťaťa
Gasparus Ladislaus Pálffy, veľmož a dôstojník-artilerista, neformálny veliteľ družiny (Gašpar)
- jeho nový osobný strážca Menhart Paulis, prepustený artilerista-autista so zvonivým hlasom
- jeho komorník Vavrinec
Gerhard Rausche, dominikánsky inkvizítor z Nemcov, neformálny hovorca družiny (Hozo)
- jeho slúžtička Tangenta Rojková
Valo Kramár, lovec čarodejníc vidiaci potme (Jano)
Gojko Mitić, chorvátsky akrobat a herec s darom ošetrovať choroby (Lachčo)
Rozhodol som sa na blog umiestňovať aj denníky postáv, aby si čitatelia mohli urobiť predstavu o tom, ako málo sa z mechaniky podpisuje na konaní a príbehu postáv. (A tiež som si ja trocha osviežil niektoré črty postáv, na ktoré sme medzitým trocha zabudli.) Toto sa bude týkať len postáv, ktoré dosiahnu 2. úroveň – to odráža stabilnejšie pôsobenie v príbehu, ktorý družina svojím konaním píše, a schopnosť postavy prežiť zraniteľnosť prvej úrovne. Neskoršie doplnenia zápisu sú modrou farbou.
Posledných pár dní je v Perneku cítiť silnejúcu túžbu po živote vo viere a čistote. Niekoľko žien okolo krajčírky Adely Mikovínyovej sa spoločne začali chodiť modliť. V chráme Svätého Ducha sa s nimi dal do reči Gojko, ktorý tam chodí páliť sviečky za svoju stratenú sestru. Ženám vadí vyšší počet cudzincov, Pálffyho nedôstojné správanie, psohlavskí zajatci v dedine, spochybnenie autority richtára, Jasanin vzťah s Andrássym – všetko pokušenia a zdroje hriechu. Pýtajú sa tiež, kde je Révai: áno, traja vojaci (kapitán Marcin, Katoň a Pijavica) poskytujú trocha bezpečia, ale prečo sa tu takto rozťahuje iný šľachtic? Na pálenie čarodejníc sa začína spomínať s nostalgiou, aspoň bola jasná hranica medzi dobrom a zlom. Tieto idey šíria ďalej, pridáva sa aj hrnčiar Matúš Slivka. Jasana sa k Adele a ženám s pokáním pridá, nazvú sa Spoločenstvo.
Inkvizítor Rausche pritlačí na Mika Hladkého s hrozbou inkvizičného súdu a upálenia a „pre cirkev“ mu zhabe z krčmy Modrá knižnica všetky knihy. Bývalý učiteľ márne argumentuje majetkovým právom, geniom loci krčmy, či procesnými výhradami. Pálffyho vojaci Hernandove knihy – asi 200 zväzkov – prenesú do novej základne postáv, bývalého domu Nora Pliagu. Rausche knihy deň preberá a ponechá si rôznu vedeckú literatúru a encyklopédie, atlasy a cestopisy, univerzitné učebnice a históriu, ezoterickú a okultnú literatúru v hodnote 72 uhorských zlatých (7.200 strieborných!). Tým prišiel k učencovej knižnici (stupeň I). Mikovi vráti spevníky, katechizmy, životy svätých, základné učebnice a romány (nová móda mešťanov) v hodnote 22 zlatých.
Gróf Pálffy šesť dní cvičí so svojimi prieskumníkmi, aby zvládli základné povely. (Pravidlovo je za každý týždeň cvičenia možné: natrénovať základné povely ako koordinovaný nájazd, stiahnutie sa, pochodovanie a otáčanie, paľba a podobne; jednu formáciu ako štvorec, línia, zástup, či zmenu formácie; alebo jeden taktický manéver ako napr. cúvnutie strelcov pomedzi pechotu, obkrúženie protivníka a pod. – nejaké detaily sú aj v tomto príspevku.) Pálffy všetkých presvedčí, aby si do podzemia kúpili štíty, iba jeden z nich odmietne.
Na deň splnu a na sviatok pálenia čarodejníc sv. Salome, v stredu 22. októbra 1673, do Perneku dorazí starý cigánsky jasnovidec Hristo Ionescu so svojou skupinou vyše troch tuctov utečencov. So starcami, ženami a deťmi, s mulicami, kozami a vozíkmi prekročili Karpaty, kam sa každý obáva vydať. Očakáva ich Jasana odetá vo sviatočnom bielom rúchu a narýchlo od roboty pribiehajúci richtár Roth. Richtár ich nechce prijať: v sýpkach je málo už len pre obyvateľov Perneku, bojí sa aj krádeží. Jasana intervenuje; môžu ostať na sviatky, tri dni. Šiatre si postavia pri potoku, prekryjúc už vychladnuté stopy osmanského špeha a jeho janičiarskeho pacholka. Hristo Jasane ukáže poblednuté zahalené gadžovské dievča, ktoré prijali a chránia. Zachránili ho pri Svätom Jure a možno bude potrebovať Jasaninu pomoc. Jasane sa Bodra Walachová, dcéra svätojurského mlynára, zdôverí. Raz sa do nej zahľadel jeden z nemeckých rytierov, keď tadiaľ prechádzali. Nepríjemne gániaci Nithard sa tam začal objavovať častejšie, a aj keď ju otec schovával, vždy ho donútil, aby mu ju ukázal. Raz bola na občine pásť kozy, keď hliadka rytierov prechádzala Jurom. Nithard ju zbadal, Bodra chcela ujsť do lesa. Nithard ju v lese dohonil, strhal z nej šaty a začal ju znásilňovať. Podarilo sa jej ho omráčiť a uniknúť hlbšie do hory. Keď sa Nithard prebral, zúrivo ju začal prenasledovať. Bodra narazila na kruh stojacich kameňov, kde sa zjavilo Sesterstvo prírodných duchov a múdrych žien z okolitých sídel. Tieto Nitharda zničili a Bodru na čele označili znamením Sesterstva – je viditeľné len druhým zrakom. Niekoľko dní sa tam Bodra skrývala, no potom, ako Rád nemeckých rytierov po nej začal pátrať a mučiť dedinčanov, rozhodla sa ujsť úplne. Prijali ju Hristovi utečenci, s ktorými prekročila pohorie a dorazila na Záhorie. Nie je tehotná. Hristo vraví, že Bodra má ešte zohrať dôležitú úlohu a možno bude potrebovať Jasaninu pomoc. Jasane tiež dáva možnosť naučiť sa od neho pripravovať nejaké liečivé nápoje, trvalo by to ale niekoľko dní.
Večer prebehne sviatok pálenia čarodejníc, uznávaný v celom Uhorsku. Deťom Gojko pomôže so stavaním slamenej čarodejnice, ktorú navlečú do ženských šiat, nabodnú na kôl a neskôr upália. Cigáni slávia inak – s maskami a s oslavou na počesť hrdinsky zhynulého Loranta, jedného zo svojich.
Vo štvrtok 23. októbra do podzemia vyrazí nová výprava. Listnaté stromy už začínajú zhadzovať listy, les je plný farieb ohňa. Družinu však na polceste do Strateného údolia, pri suchom smreku, niečo zarazí. Kde bola predtým lúka plná trávy, je teraz hlavne mach. Na kraji lúky, pri lese, nájdu kruh dvanástich stojacich kameňov, ktorý tam predtým nebol. Menhiry sú masívne, neopracované balvany presahujúce výšku dospelého muža. Gojko hľadá stopy a zistí, že z lesa ku kameňom a pomedzi ne vedie niekoľko útlych bosých stôp, potom odchádzajú späť do lesa. Podobne aj stopy nejakého obrovského jeleňa, ktoré kameň obkrúžia a vrátia sa. Pálffy sa opäť zhovára so starým bukom, ten sa už však ukladá k spánku a nie je mu veľmi do reči. Prezradí však, že najjemnejším pletivom koriekov zachytil impulz sily, ktorý mu na chvíľku rozprúdil miazgu ako jarné slnko. Pokračuje sa ďalej.
V podzemí má družina novú taktiku. Veľký kus popredu ide potme vidiaci lovec čarodejníc, prieskumník Valo Kramár (medzitým už na 3. úrovni). Za ním ide 14 postáv s jedným lampášom a dvoma fakľami, v prvej rade plece pri pleci traja žoldnieri v krúžkovej zbroji, so štítmi a šabľami. Okultista Absolon, ktorý je v podzemí prvý krát, si ide ešte prezrieť sochy v bočných chrámových lodiach.
Dlhé fázy čakania na Vala si skupina kráti hľadaním tajných dverí na miestach, kde sú do kamenných stien v chodnách vsadené zdobené panely. Prvé tajné dvere nájdu na mieste, kde tvoria priechod medzi východnou chrámovou loďou a hlavnou chodbou idúcou na sever od psohlavskej strážnice. Umný reliéf zobrazuje dvanásť častí roka, usporiadaných okolo stredového kolesa, pripomínajúceho kalendár. Koleso sa dá s jemným cvakaním otáčať. Po natočení najväčšej runy na začiatok roka, na najhornejšiu polohu, dvere odskočia. Na druhej strane boli sadrou a farbou umne zamaskované do opadávajúcej fresky.
Druhé tajné dvere nájdu v zvažujúcej sa východno-západnej chodbe, na ľavej strane tesne pred zákrutou ku schodom do druhej úrovne. Je to čierny kamenný panel, s reliéfom dozdobeným kovovým kovaním zo striebra, bronzu a rôznych zliatin. Dvere zobrazujú štyri planéty (s prstencami či mesiacmi) nad cudzou krajinou s niekoľkými pyramídami. Gojko zachytí jemné tikanie zvnútra dverí. Po opatrnom zatlačení ústrednej pyramídy tikanie ustane a dvere cúvnu a zasunú sa do steny. Pred postavami sa otvorí na jeden krok úzka chodba so stenami a podlahou z čierneho kameňa so striebornými žilami a zrnkami sľudy, dlhá asi 10 krokov, ukončená ďalším kamenným panelom. Žiadne stopy. Po preklepaní a hodení fakle do chodby sa dnu odváži Absolon. Na konci je ďalší čierny panel, zobrazujúci šesť ríší (jedna ľudská, jedna nebeská, štyri démonické), usporiadaných do kruhu okolo kovového prstenca so šiestimi skupinami znakov v pravidelných rozostupoch. Prstencom sa dá hladko, prakticky bez trenia, otáčať. Po asi dvadsiatich minútach bezúspešného zatláčania, otáčania, svietenia a podobne to postavy vzdávajú.
Valo medzitým zostúpil do veľkej komory s trhlinou v strope. Naraz sa začali ozývať zvuky boja; na vyvýšenej časti, kde minule Gojko strelou z luku rozdráždil medveďa žerúceho Menhartove rebierka, zočil skupinu do starých zbrojí navlečených rytierov, potme bojujúcich so skupinou psohlavcov. K psohlavcom sa pridala obrovská postava, ktorá sa musela skloniť, aby prešla jaskynným otvorom – býčia hlava, mohutné rohy s pozlátenými špičkami a vyrezávanými ornamentmi, zlaté retiazky medzi ušami a nosom, v jednej paprči fakľa a v druhej masívna sekera. Zažiarilo aj žezlo v tvare lebky, nesené kaplánom. Valo, vlastne ani veľmi nevzrušený a nijako sa zvlášť neponáhľajúc, išiel vyzdvihnúť postavy zápasiace s čiernymi dverami – tie ale zvuky boja, vrčanie a výkriky medzitým počuli aj sami.
„To sú naši!“ kričí Pálffy, zostupujúc do rozľahlej komory. Gojko, Valo a Menhart Paulis mieria na minotaura už zo schodov (stredný dostrel). Prvé kolo prebieha asi takto:
Fáza povelov: Pálffy vydá maďarsky rozkaz: „Útoooooook!“
Prvý pohyb: Pišta Gulag Vrásčitý na svojich mužov slovensky kričí „Póooozor, pripraviť sa na útoooook! Rameno k ramenu, šable napražiť!“ Muži sa zrazia k sebe a prešľapujú na mieste. Pálffy kričí: „Čo je? Útočíme, nestojte!“ Všetci ostatní tiež prešľapujú na mieste, nikto sa nechce dostať pred najatých mužov.
Medzistreľba: Drnčanie tetív, zahrmenie muškety zo schodov. Väčšina striel zasiahne minotaura, len jedna trafí bojujúcich rytierov.
Druhý pohyb: Pálffy: „Nájazd! Útooook!“ Pišta: „Dobre chlapi, držíme – tri, dva, jedna...“ Muži: Napäto stoja. Ostatní: Udivené pohľady, netrpezlivé štuchanie.
...asi takto to funguje so žoldniermi.
V krátkosti:
V boji medzi psohlavcami a rytiermi a ich palošmi každé kolo niekto padol.
Gojko a Valo na minotaura strieľali dovtedy, kým mu po Gojkovom šípe na chlpatej hrudi nevykvitol červený kvet. Vyhľadal Gojka krvou podliatymi očami, zaburácal, roztlačil bojujúcich – pričom ho ešte zasiahol starší veliaci rytier – a rozbehol sa dole schodami. Tam sa zrazil s prvou radou žoldnierov, minul pri útoku sekerou, aby ho žoldieri následne rozsekali šabľami.
Keď postavy nakoniec vybehli do vyvýšenej časti, psohlavská veliteľka a jej pobočník sa rozhodli ujsť. Napriek voľným útokom zo strany rytierov a žoldnierov sa im predsalen, tak-tak, podarilo ujsť do veľkej miestnosti s chrámom. Nikto ich neprenasledoval.
Rytieri boli šiesti: Veliteľ, kaplán, dvaja bratia v zbrani a dvaja panoši. Padli dvaja panoši a obaja bratia v drôtenej zbroji.
Postavy si skupinu rytierov premeriavajü. Všetci vyzerajú byť starí a zvráskavení, ešte aj panoši. Majú neobvykle bledú pleť a celé ich oči, vrátane bielok, sú čierne. Veliteľ skupiny, najstaršie vyzerajúci rytier s dlhou snehobielou bradou a huňatým bielym obočím, vyzbrojený kopijou a jedenapolručným mečom, má na sebe plnú starodávnu zbroj. (Na spodku gambeson, na ňom na číerno emailovanú dvojitú krúžkovú zbroj s kuklou a suknicou – hauberk, lesklý čierny uzatvorený kyrys s nákrčníkom, náramenníkmi a ochrannými terčíkmi, nátepníky a kovové rukavice a čiernu tabardu, na ktorej je jednoduchý biely kríž s lebkou. A kužeľová helmica s maskovaným krytom tváre.) Kaplán alebo patriarcha má na sebe gambeson starobylého typu a tabardu, v rukách štít a žezlo s teraz už pohasínajúcou lebkou, ktorou sa dotkol jedného z krvácajúcich padlých bratov a ten sprudka a kŕčovito vyskočil, akoby ním prešiel elektrický prúd, a s neprítomným pohľadom a penou pri ústach ho ďalší museli držať, kým sa ukľudní. Bratia v zbroji majú meče, panoši gambesony, palcáty a sekery. Rytier sa postavám poďakoval za pomoc v boji a Bohu, že ich poslal. Predstavil sa ako Aloysius Viböcz, Strážca ohňa – kaplán sa volá Mikuláš Zechenter-Thurzo a je kronikárom rádu. Odrezávajú minotaurovi rohy, zbierajú pod schodiskom pohodené batohy s lanami a ďalším vybavením, na plecia hádžu svojich padlých.
Rytierska skupina sem vyrazila pobíjať psohlavcov. Majú teraz viac odvahy, lebo sa v podzemí zmenila rovnováha síl – na čom majú podiel aj postavy. Pálffy s Rauschem navrhujú spoluprácu, na čo sa zháčia. Pálffy s Jasanou ich presvedčia argumentmi, že spolupráca proti Kišimu bude ku prospechu oboch strán. Rytier s kaplánom sa na seba pozreli, akoby sa vnútorne o niečom radili, a uvolili sa postavy predstaviť veľmajstrovi rádu, ktorému svoje návrhy budú môcť predniesť samé.
Vyviedli postavy z podzemia cestou okolo psohlavskej strážnice a zapečatených dverí, cez štvorcovú komoru pokrytú netopierím trusom a širokým schodiskom von, na studené poobedné svetlo. O niekoľko desiatok krokov ďalej, smerom k ústiu misovitého údolia, sa v húštine kríkov skrývali základy malej budovy z čierneho kameňa, obrasteného machom. Na jeho západnej strane, pod reliéfom lebky, bol otvor zamaskovaný veľkým kameňom a za ním vyšľapané schody vedúce do tmy. Rytieri postavy upozornili, že dolu nesmú vziať žiadny zdroj svetla, lebo zostupujú do ríše večnej temnoty. Kvôli bezpečiu sa majú všetci chytiť toho, kto ide pred ním, ale chodba je úzka necelé dva kroky a dá sa pridržiavať aj stien. Okrem toho majú všetci pobočníci a žoldnieri ostať vonku. Rausche pri schádzaní schodami vyslovil modlitbu Bosoráctvo, zjav sa – rytieri sa nezdajú mať žiadne temné úmysly. Valo sa rozhodne nahlas všetkým opisovať, čo vidí; rytieri na neho na chvíľu udivene pozrú.
Po asi 70-80 schodoch sa chodba vyrovná a zahne doľava. Po pár krokoch sa priestor otvorí, čo im napovie ťah vzduchu a ozveny pískajúcich netopierov. Kronikár im oznamuje, že si majú dávať pozor a pridŕžať sa zábradlí – Valo všetkých upozorňuje, že pred nimi cez skalnú trhlinu vedie rozheganý drevený visutý mostík. Postavy chvíľu zvažujú, že by sa vzájomne popriväzovali lanom, rytieri ale na nikoho nečakajú a tak sa rozhodnú prechádzať aj tak. Na druhej strane vojdú do širšej chodby vedúcej zo západu na východ, ale rovno oproti nim sú dvojkrídle bronzové dvere, strážené obrnencom v čiernej plátovej zbroji. Ten ich vpustí do kruhovej komory asi 10 krokov naprieč, v ktorej stoja ďalší dvaja strážcovia. Na opačnej strane od dverí visí čierny záves tlmiaci zvuky a v strede komore dominuje asi tri stopy vysoký podstavec z lebiek, na ktorom je bronzová misa s nejakou tekutinou. Kronikár postavy vyzýva, aby si v umývadle omyli ruky a oči; predstúpiť pred veľmajstra smú až po rituálnej očiste. Jasana tekutinu ovonia – vonia myrhou – a pri dotyku s pokožkou má pocit, že sa jedná o vodu. Všetci úkon vykonajú.
Z očistnej komory sú vedení širokou chodbou na západ. Chodba ústi do veľkého jaskynného sálu. Odniekiaľ z hĺbky počuť šumenie vody, vzduch je studený a vlhký. Chodba sa rozširuje do terasy, ktorej okraj je lemovaný stĺporadím, podopierajúcim skalný previs nad nimi. V strede terasy, oproti východu z chodby, je nechránený okrúhly výčnelok, vyčnievajúci za hranu terasy do čiernej prázdnoty. Na ňom stojí veľmajster rádu, s kopijou položenou na studených, orosených kameňoch vedľa seba. Hrobovým hlasom prehovorí latinsky. Keď si uvedomí, že nerozumejú všetci, prejde do starej maďarčiny. postavám osvetlí misiu rádu. Rád večnej bdelosti sv. Benedikta z Nursie bol založený v Uhorsku veľmajstrom Žigmundom Muránskym, navrátiavším sa z krížových výprav. Jeho kresťanským poslaním bolo na miestach, na ktorých sa v Karpatoch nachádzali tieňové brány vedúce do ríše prastarých Černokňažných kniežat, postaviť kresťanské chrámy a kláštory a brány zapečatiť a na veky vekov chrániť. V Perneku sa rád rozhodol v prastarom pohanskom podzemí nad tieňovou bránou zbudovať podzemnú kapitulu. Zatlačili jašterákov a posohlavcov a Kiši bránou ušiel. Avšak asi po stopäťdesiatich rokoch sa s posilami cez bránu vrátil a po dlhých bojoch sa mu podarilo rytierov z tretej úrovne chrámu – obrovskej podzemnej komory stovky metrov hlboko, s vlastným slnkom a vegetáciou – vytlačiť. Títo sa stiahli do kapituly na prvé poschodie, kým si Kiši v podzemí nad bránou obnovil ligotavý palác. Ak by z vôle Božej bola šanca znovu palác obsadiť, rád sa k postavám pridá.
Veľmajster zodpovedal aj mnoho otázok postáv. Vyzvedeli napríklad, že Kiši má služobníka, ktorý vyzerá ako stĺp rozžeraveného piesku. Učenca Hernanda rytieri poznali – má hrobku nižšie, na brehu rieky. Nora Pliagu si vybavili tiež: „To bol ten zlodej, ktorý sa nám sem niekoľkokrát vplížil a ukradol dva amulety! Tak toho keď sme chytili, hodili sme ho odtiaľto z Predmosta konečnosti dolu.“ Alebo že ich v minulosti zradil ich materský rád a oni si následne zmenili meno a symboly. Že veľmajster osobne poznal druhého veľmajstra pôvodného rádu, Mikuláša Steinmetza, pochovaného v krypte chrámu Sv. Vojtecha v Dubovej vieske nad Modrou, jedným zo siedmych Pilierov večnosti strážiacich tieňové brány. Keď si na záver postavy poskladali čriepky a náznaky, Pálffy nakoniec položil otázku: „Vy uctievate Thanata?“ „Samozrejme, že uctievame Thanata! Ježiša Krista po ukrižovaní na Golgote, Vrchu lebiek, uložili v blízkej záhrade do hrobu vlastneného Jozefom Arimatejským, do úplnej tmy... Vtedy prijal podobu Thanata, Kráľa večnosti, a druhýkrát prekročil prah medzi životom a smrťou! Thanatos je pravá podoba Ježiša Krista!“
Dohodli sa na plánovacom stretnutí na druhý deň, na pravé poludnie, pred vchodom do temných priestorov rádu.
Postavy sa po krátkej porade rozhodli vrátiť do Perneku, no Absolónovi nedá pokoj zapečatený čierny portál v úzkej chodbe. Ostane tu, kľudne aj celú noc, s dvoma Pálffyho žoldniermi a vybavený niekoľkými fľaškami oleja. Žoldnieri postávajú v chodbe a polohlasom sa rozprávajú, kým Absolón, nevnímajúci nič naokolo, stláča, točí, poklepáva všetky časti dverí. Už to bude mať! Z chodby sa ozve dunivé bzučanie, blížiace sa k žoldnierom. Opäť podzemné krvilačnice, dva tučné pahmyzy s dlhými sosákmi! Jednu krvilačnicu zložia rýchlo, tá druhá je však nepríjemnejšia. Najprv smrteľne zraní jedného žoldniera, potom donúti druhého obetovať – o stenu rozbiť – štít. Prisaje sa naňho, bodcom prepicháva drôtenú košeľu. Načo sa z tajnej chodby vyrúti Absolón a zúfalo bodajúc dýkou sa pokúša pricucnutú krvilačnicu raz a navždy zabiť. Žiaľ, jeden z jeho úderov prejde telom krvilačnice a dýka vnikne do tela pod ním. Spolu s pahmyzom hynie aj druhý žoldnier.
Zadýchaný Absolón stojí nad telami. Zvíťazí jeho posadnutosť a vracia sa k nepreniknuteľnému portálu – riešenie mal už na dosah. Áno! Kovový kruh bolo treba vypáčiť. Zacvednží o zem a dvere sa zasunú do steny, za nimi obrovská, hnilobne páchnuca komora – lampáš okrem rohových stien, kam tajné dvere ústili, nedosvieti ani na strop, ani na protiľahlú stenu. Absolón vidí akurát vnútri sálu začiatok stĺporadia a na severnej strane komory prázdny polkruhový výklenok. Vkročí dnu...
Do Perneku podvečer dorazí rytier Montbrécia, sám a s ochotou pomôcť postavám. V modrej knižnici s poloprázdnymi policami im lepkavým hlasom vysvetľuje, čo sa vlastne stalo a čo ho zdržalo. Že jeden jeho brat v zbrani bol úkladne odlákaný do lesa nad Svätým Jurom mlynárovou dcérou a tam zavraždený, na čom sa podieľal aj kabal čarodejníc. Že bol súčasťou trestnej výpravy, ktorá v Jure a okolitých vieskach pátrala po ženách, ktoré sa stretávali v lese, rúhali sa, poriadali orgie a čierne omše. Viaceré boli odvedené do Prešporka. Ale hlavnú vinníčku, mlynárovu dcéru, nevypátrali – k úteku jej dopomohla väčšia skupina bežencov, asi cigánov, ktorí zmizli kdesi v Karpatoch. „Tu sú, tábor majú pri potoku,“ vraví mu Rausche.
Jasana nedáva najavo svoje sklamanie, namiesto toho sa ponúka, že tam Montbréciu sama odvedie. Vysadne na koňa a nechá sa viesť za dedinu, sprevádzaný v úctivej vzdialenosti skupinkou detí a Gojkom Mitićom, ktorý šibne do lesa a všetko bedlivo pozoruje. Rytier zastane asi 150 krokov od tábora a jeho belostná keramická maska hľadí smerom k šiatrom, prekypujúcim ruchom – ozýva sa cinkanie riadu a kotlíkov, štekanie psov, džavot detí. Nakloní hlavu, akoby vetril. Kôň zahrabne kopytom do zeme. Jasana mu navrhne, že sa ide do tábora popýtať, či tam Bodru držia. Montbrécia ostane na koni stáť, čaká.
Jasana vyhľadá Hristov stan, kde je aj niekoľko dospelých chlapov. Rýchlo plánujú. Jasana navrhuje rytiera zabiť a telo ukryť, beženci nech putujú ďalej. Hristo chce ozbrojenému konfliktu zabrániť, dievča ale vydať nechce. „Už je naša,“ pozerá na Jasanu, „je ako ja a ty“. Vraví, že sa radšej svojimi skrytými cestičkami s celou skupinou vydajú ďalej a Bodru vezmú so sebou. Snáď ich rytieri nevystopujú. Keď toto tlmočí rytierovi, že mu žiadne dievča vydať nemôžu, ten nahnevane otočí koňa – vráti sa aj s posilami.
V modrej knižnici si vyzdvihuje sedlové vaky, Pálffy s Rauschem sa ho snažia zastaviť. „To sa teraz, proti noci, chcete vracať do Prešporka? Však ste len teraz prišli! Snáď nechcete po krajine naháňať cigánov, tu máte dôležitejšiu prácu! Tu nad Pernekom je zlo, ktoré tu môže ľudí ohroziť!“ Rytier si ich premeria: „Keď sa vrátim – a bude nás veľa! – dúfam, že mi budete vedieť podať dôkaz, že ste si nehriali na prsiach zmiju!“ Nasadne na koňa a odcvála.
S Jasanou sa
lúčia cigáni, balia šiatre. Niekde začne plakať dieťa.
Inkvizítor Rausche pritlačí na Mika Hladkého s hrozbou inkvizičného súdu a upálenia a „pre cirkev“ mu zhabe z krčmy Modrá knižnica všetky knihy. Bývalý učiteľ márne argumentuje majetkovým právom, geniom loci krčmy, či procesnými výhradami. Pálffyho vojaci Hernandove knihy – asi 200 zväzkov – prenesú do novej základne postáv, bývalého domu Nora Pliagu. Rausche knihy deň preberá a ponechá si rôznu vedeckú literatúru a encyklopédie, atlasy a cestopisy, univerzitné učebnice a históriu, ezoterickú a okultnú literatúru v hodnote 72 uhorských zlatých (7.200 strieborných!). Tým prišiel k učencovej knižnici (stupeň I). Mikovi vráti spevníky, katechizmy, životy svätých, základné učebnice a romány (nová móda mešťanov) v hodnote 22 zlatých.
Gróf Pálffy šesť dní cvičí so svojimi prieskumníkmi, aby zvládli základné povely. (Pravidlovo je za každý týždeň cvičenia možné: natrénovať základné povely ako koordinovaný nájazd, stiahnutie sa, pochodovanie a otáčanie, paľba a podobne; jednu formáciu ako štvorec, línia, zástup, či zmenu formácie; alebo jeden taktický manéver ako napr. cúvnutie strelcov pomedzi pechotu, obkrúženie protivníka a pod. – nejaké detaily sú aj v tomto príspevku.) Pálffy všetkých presvedčí, aby si do podzemia kúpili štíty, iba jeden z nich odmietne.
Na deň splnu a na sviatok pálenia čarodejníc sv. Salome, v stredu 22. októbra 1673, do Perneku dorazí starý cigánsky jasnovidec Hristo Ionescu so svojou skupinou vyše troch tuctov utečencov. So starcami, ženami a deťmi, s mulicami, kozami a vozíkmi prekročili Karpaty, kam sa každý obáva vydať. Očakáva ich Jasana odetá vo sviatočnom bielom rúchu a narýchlo od roboty pribiehajúci richtár Roth. Richtár ich nechce prijať: v sýpkach je málo už len pre obyvateľov Perneku, bojí sa aj krádeží. Jasana intervenuje; môžu ostať na sviatky, tri dni. Šiatre si postavia pri potoku, prekryjúc už vychladnuté stopy osmanského špeha a jeho janičiarskeho pacholka. Hristo Jasane ukáže poblednuté zahalené gadžovské dievča, ktoré prijali a chránia. Zachránili ho pri Svätom Jure a možno bude potrebovať Jasaninu pomoc. Jasane sa Bodra Walachová, dcéra svätojurského mlynára, zdôverí. Raz sa do nej zahľadel jeden z nemeckých rytierov, keď tadiaľ prechádzali. Nepríjemne gániaci Nithard sa tam začal objavovať častejšie, a aj keď ju otec schovával, vždy ho donútil, aby mu ju ukázal. Raz bola na občine pásť kozy, keď hliadka rytierov prechádzala Jurom. Nithard ju zbadal, Bodra chcela ujsť do lesa. Nithard ju v lese dohonil, strhal z nej šaty a začal ju znásilňovať. Podarilo sa jej ho omráčiť a uniknúť hlbšie do hory. Keď sa Nithard prebral, zúrivo ju začal prenasledovať. Bodra narazila na kruh stojacich kameňov, kde sa zjavilo Sesterstvo prírodných duchov a múdrych žien z okolitých sídel. Tieto Nitharda zničili a Bodru na čele označili znamením Sesterstva – je viditeľné len druhým zrakom. Niekoľko dní sa tam Bodra skrývala, no potom, ako Rád nemeckých rytierov po nej začal pátrať a mučiť dedinčanov, rozhodla sa ujsť úplne. Prijali ju Hristovi utečenci, s ktorými prekročila pohorie a dorazila na Záhorie. Nie je tehotná. Hristo vraví, že Bodra má ešte zohrať dôležitú úlohu a možno bude potrebovať Jasaninu pomoc. Jasane tiež dáva možnosť naučiť sa od neho pripravovať nejaké liečivé nápoje, trvalo by to ale niekoľko dní.
Večer prebehne sviatok pálenia čarodejníc, uznávaný v celom Uhorsku. Deťom Gojko pomôže so stavaním slamenej čarodejnice, ktorú navlečú do ženských šiat, nabodnú na kôl a neskôr upália. Cigáni slávia inak – s maskami a s oslavou na počesť hrdinsky zhynulého Loranta, jedného zo svojich.
Vo štvrtok 23. októbra do podzemia vyrazí nová výprava. Listnaté stromy už začínajú zhadzovať listy, les je plný farieb ohňa. Družinu však na polceste do Strateného údolia, pri suchom smreku, niečo zarazí. Kde bola predtým lúka plná trávy, je teraz hlavne mach. Na kraji lúky, pri lese, nájdu kruh dvanástich stojacich kameňov, ktorý tam predtým nebol. Menhiry sú masívne, neopracované balvany presahujúce výšku dospelého muža. Gojko hľadá stopy a zistí, že z lesa ku kameňom a pomedzi ne vedie niekoľko útlych bosých stôp, potom odchádzajú späť do lesa. Podobne aj stopy nejakého obrovského jeleňa, ktoré kameň obkrúžia a vrátia sa. Pálffy sa opäť zhovára so starým bukom, ten sa už však ukladá k spánku a nie je mu veľmi do reči. Prezradí však, že najjemnejším pletivom koriekov zachytil impulz sily, ktorý mu na chvíľku rozprúdil miazgu ako jarné slnko. Pokračuje sa ďalej.
V podzemí má družina novú taktiku. Veľký kus popredu ide potme vidiaci lovec čarodejníc, prieskumník Valo Kramár (medzitým už na 3. úrovni). Za ním ide 14 postáv s jedným lampášom a dvoma fakľami, v prvej rade plece pri pleci traja žoldnieri v krúžkovej zbroji, so štítmi a šabľami. Okultista Absolon, ktorý je v podzemí prvý krát, si ide ešte prezrieť sochy v bočných chrámových lodiach.
Dlhé fázy čakania na Vala si skupina kráti hľadaním tajných dverí na miestach, kde sú do kamenných stien v chodnách vsadené zdobené panely. Prvé tajné dvere nájdu na mieste, kde tvoria priechod medzi východnou chrámovou loďou a hlavnou chodbou idúcou na sever od psohlavskej strážnice. Umný reliéf zobrazuje dvanásť častí roka, usporiadaných okolo stredového kolesa, pripomínajúceho kalendár. Koleso sa dá s jemným cvakaním otáčať. Po natočení najväčšej runy na začiatok roka, na najhornejšiu polohu, dvere odskočia. Na druhej strane boli sadrou a farbou umne zamaskované do opadávajúcej fresky.
Druhé tajné dvere nájdu v zvažujúcej sa východno-západnej chodbe, na ľavej strane tesne pred zákrutou ku schodom do druhej úrovne. Je to čierny kamenný panel, s reliéfom dozdobeným kovovým kovaním zo striebra, bronzu a rôznych zliatin. Dvere zobrazujú štyri planéty (s prstencami či mesiacmi) nad cudzou krajinou s niekoľkými pyramídami. Gojko zachytí jemné tikanie zvnútra dverí. Po opatrnom zatlačení ústrednej pyramídy tikanie ustane a dvere cúvnu a zasunú sa do steny. Pred postavami sa otvorí na jeden krok úzka chodba so stenami a podlahou z čierneho kameňa so striebornými žilami a zrnkami sľudy, dlhá asi 10 krokov, ukončená ďalším kamenným panelom. Žiadne stopy. Po preklepaní a hodení fakle do chodby sa dnu odváži Absolon. Na konci je ďalší čierny panel, zobrazujúci šesť ríší (jedna ľudská, jedna nebeská, štyri démonické), usporiadaných do kruhu okolo kovového prstenca so šiestimi skupinami znakov v pravidelných rozostupoch. Prstencom sa dá hladko, prakticky bez trenia, otáčať. Po asi dvadsiatich minútach bezúspešného zatláčania, otáčania, svietenia a podobne to postavy vzdávajú.
Valo medzitým zostúpil do veľkej komory s trhlinou v strope. Naraz sa začali ozývať zvuky boja; na vyvýšenej časti, kde minule Gojko strelou z luku rozdráždil medveďa žerúceho Menhartove rebierka, zočil skupinu do starých zbrojí navlečených rytierov, potme bojujúcich so skupinou psohlavcov. K psohlavcom sa pridala obrovská postava, ktorá sa musela skloniť, aby prešla jaskynným otvorom – býčia hlava, mohutné rohy s pozlátenými špičkami a vyrezávanými ornamentmi, zlaté retiazky medzi ušami a nosom, v jednej paprči fakľa a v druhej masívna sekera. Zažiarilo aj žezlo v tvare lebky, nesené kaplánom. Valo, vlastne ani veľmi nevzrušený a nijako sa zvlášť neponáhľajúc, išiel vyzdvihnúť postavy zápasiace s čiernymi dverami – tie ale zvuky boja, vrčanie a výkriky medzitým počuli aj sami.
„To sú naši!“ kričí Pálffy, zostupujúc do rozľahlej komory. Gojko, Valo a Menhart Paulis mieria na minotaura už zo schodov (stredný dostrel). Prvé kolo prebieha asi takto:
Fáza povelov: Pálffy vydá maďarsky rozkaz: „Útoooooook!“
Prvý pohyb: Pišta Gulag Vrásčitý na svojich mužov slovensky kričí „Póooozor, pripraviť sa na útoooook! Rameno k ramenu, šable napražiť!“ Muži sa zrazia k sebe a prešľapujú na mieste. Pálffy kričí: „Čo je? Útočíme, nestojte!“ Všetci ostatní tiež prešľapujú na mieste, nikto sa nechce dostať pred najatých mužov.
Medzistreľba: Drnčanie tetív, zahrmenie muškety zo schodov. Väčšina striel zasiahne minotaura, len jedna trafí bojujúcich rytierov.
Druhý pohyb: Pálffy: „Nájazd! Útooook!“ Pišta: „Dobre chlapi, držíme – tri, dva, jedna...“ Muži: Napäto stoja. Ostatní: Udivené pohľady, netrpezlivé štuchanie.
...asi takto to funguje so žoldniermi.
V krátkosti:
V boji medzi psohlavcami a rytiermi a ich palošmi každé kolo niekto padol.
Gojko a Valo na minotaura strieľali dovtedy, kým mu po Gojkovom šípe na chlpatej hrudi nevykvitol červený kvet. Vyhľadal Gojka krvou podliatymi očami, zaburácal, roztlačil bojujúcich – pričom ho ešte zasiahol starší veliaci rytier – a rozbehol sa dole schodami. Tam sa zrazil s prvou radou žoldnierov, minul pri útoku sekerou, aby ho žoldieri následne rozsekali šabľami.
Keď postavy nakoniec vybehli do vyvýšenej časti, psohlavská veliteľka a jej pobočník sa rozhodli ujsť. Napriek voľným útokom zo strany rytierov a žoldnierov sa im predsalen, tak-tak, podarilo ujsť do veľkej miestnosti s chrámom. Nikto ich neprenasledoval.
Rytieri boli šiesti: Veliteľ, kaplán, dvaja bratia v zbrani a dvaja panoši. Padli dvaja panoši a obaja bratia v drôtenej zbroji.
Postavy si skupinu rytierov premeriavajü. Všetci vyzerajú byť starí a zvráskavení, ešte aj panoši. Majú neobvykle bledú pleť a celé ich oči, vrátane bielok, sú čierne. Veliteľ skupiny, najstaršie vyzerajúci rytier s dlhou snehobielou bradou a huňatým bielym obočím, vyzbrojený kopijou a jedenapolručným mečom, má na sebe plnú starodávnu zbroj. (Na spodku gambeson, na ňom na číerno emailovanú dvojitú krúžkovú zbroj s kuklou a suknicou – hauberk, lesklý čierny uzatvorený kyrys s nákrčníkom, náramenníkmi a ochrannými terčíkmi, nátepníky a kovové rukavice a čiernu tabardu, na ktorej je jednoduchý biely kríž s lebkou. A kužeľová helmica s maskovaným krytom tváre.) Kaplán alebo patriarcha má na sebe gambeson starobylého typu a tabardu, v rukách štít a žezlo s teraz už pohasínajúcou lebkou, ktorou sa dotkol jedného z krvácajúcich padlých bratov a ten sprudka a kŕčovito vyskočil, akoby ním prešiel elektrický prúd, a s neprítomným pohľadom a penou pri ústach ho ďalší museli držať, kým sa ukľudní. Bratia v zbroji majú meče, panoši gambesony, palcáty a sekery. Rytier sa postavám poďakoval za pomoc v boji a Bohu, že ich poslal. Predstavil sa ako Aloysius Viböcz, Strážca ohňa – kaplán sa volá Mikuláš Zechenter-Thurzo a je kronikárom rádu. Odrezávajú minotaurovi rohy, zbierajú pod schodiskom pohodené batohy s lanami a ďalším vybavením, na plecia hádžu svojich padlých.
Rytierska skupina sem vyrazila pobíjať psohlavcov. Majú teraz viac odvahy, lebo sa v podzemí zmenila rovnováha síl – na čom majú podiel aj postavy. Pálffy s Rauschem navrhujú spoluprácu, na čo sa zháčia. Pálffy s Jasanou ich presvedčia argumentmi, že spolupráca proti Kišimu bude ku prospechu oboch strán. Rytier s kaplánom sa na seba pozreli, akoby sa vnútorne o niečom radili, a uvolili sa postavy predstaviť veľmajstrovi rádu, ktorému svoje návrhy budú môcť predniesť samé.
Vyviedli postavy z podzemia cestou okolo psohlavskej strážnice a zapečatených dverí, cez štvorcovú komoru pokrytú netopierím trusom a širokým schodiskom von, na studené poobedné svetlo. O niekoľko desiatok krokov ďalej, smerom k ústiu misovitého údolia, sa v húštine kríkov skrývali základy malej budovy z čierneho kameňa, obrasteného machom. Na jeho západnej strane, pod reliéfom lebky, bol otvor zamaskovaný veľkým kameňom a za ním vyšľapané schody vedúce do tmy. Rytieri postavy upozornili, že dolu nesmú vziať žiadny zdroj svetla, lebo zostupujú do ríše večnej temnoty. Kvôli bezpečiu sa majú všetci chytiť toho, kto ide pred ním, ale chodba je úzka necelé dva kroky a dá sa pridržiavať aj stien. Okrem toho majú všetci pobočníci a žoldnieri ostať vonku. Rausche pri schádzaní schodami vyslovil modlitbu Bosoráctvo, zjav sa – rytieri sa nezdajú mať žiadne temné úmysly. Valo sa rozhodne nahlas všetkým opisovať, čo vidí; rytieri na neho na chvíľu udivene pozrú.
Po asi 70-80 schodoch sa chodba vyrovná a zahne doľava. Po pár krokoch sa priestor otvorí, čo im napovie ťah vzduchu a ozveny pískajúcich netopierov. Kronikár im oznamuje, že si majú dávať pozor a pridŕžať sa zábradlí – Valo všetkých upozorňuje, že pred nimi cez skalnú trhlinu vedie rozheganý drevený visutý mostík. Postavy chvíľu zvažujú, že by sa vzájomne popriväzovali lanom, rytieri ale na nikoho nečakajú a tak sa rozhodnú prechádzať aj tak. Na druhej strane vojdú do širšej chodby vedúcej zo západu na východ, ale rovno oproti nim sú dvojkrídle bronzové dvere, strážené obrnencom v čiernej plátovej zbroji. Ten ich vpustí do kruhovej komory asi 10 krokov naprieč, v ktorej stoja ďalší dvaja strážcovia. Na opačnej strane od dverí visí čierny záves tlmiaci zvuky a v strede komore dominuje asi tri stopy vysoký podstavec z lebiek, na ktorom je bronzová misa s nejakou tekutinou. Kronikár postavy vyzýva, aby si v umývadle omyli ruky a oči; predstúpiť pred veľmajstra smú až po rituálnej očiste. Jasana tekutinu ovonia – vonia myrhou – a pri dotyku s pokožkou má pocit, že sa jedná o vodu. Všetci úkon vykonajú.
Z očistnej komory sú vedení širokou chodbou na západ. Chodba ústi do veľkého jaskynného sálu. Odniekiaľ z hĺbky počuť šumenie vody, vzduch je studený a vlhký. Chodba sa rozširuje do terasy, ktorej okraj je lemovaný stĺporadím, podopierajúcim skalný previs nad nimi. V strede terasy, oproti východu z chodby, je nechránený okrúhly výčnelok, vyčnievajúci za hranu terasy do čiernej prázdnoty. Na ňom stojí veľmajster rádu, s kopijou položenou na studených, orosených kameňoch vedľa seba. Hrobovým hlasom prehovorí latinsky. Keď si uvedomí, že nerozumejú všetci, prejde do starej maďarčiny. postavám osvetlí misiu rádu. Rád večnej bdelosti sv. Benedikta z Nursie bol založený v Uhorsku veľmajstrom Žigmundom Muránskym, navrátiavším sa z krížových výprav. Jeho kresťanským poslaním bolo na miestach, na ktorých sa v Karpatoch nachádzali tieňové brány vedúce do ríše prastarých Černokňažných kniežat, postaviť kresťanské chrámy a kláštory a brány zapečatiť a na veky vekov chrániť. V Perneku sa rád rozhodol v prastarom pohanskom podzemí nad tieňovou bránou zbudovať podzemnú kapitulu. Zatlačili jašterákov a posohlavcov a Kiši bránou ušiel. Avšak asi po stopäťdesiatich rokoch sa s posilami cez bránu vrátil a po dlhých bojoch sa mu podarilo rytierov z tretej úrovne chrámu – obrovskej podzemnej komory stovky metrov hlboko, s vlastným slnkom a vegetáciou – vytlačiť. Títo sa stiahli do kapituly na prvé poschodie, kým si Kiši v podzemí nad bránou obnovil ligotavý palác. Ak by z vôle Božej bola šanca znovu palác obsadiť, rád sa k postavám pridá.
Veľmajster zodpovedal aj mnoho otázok postáv. Vyzvedeli napríklad, že Kiši má služobníka, ktorý vyzerá ako stĺp rozžeraveného piesku. Učenca Hernanda rytieri poznali – má hrobku nižšie, na brehu rieky. Nora Pliagu si vybavili tiež: „To bol ten zlodej, ktorý sa nám sem niekoľkokrát vplížil a ukradol dva amulety! Tak toho keď sme chytili, hodili sme ho odtiaľto z Predmosta konečnosti dolu.“ Alebo že ich v minulosti zradil ich materský rád a oni si následne zmenili meno a symboly. Že veľmajster osobne poznal druhého veľmajstra pôvodného rádu, Mikuláša Steinmetza, pochovaného v krypte chrámu Sv. Vojtecha v Dubovej vieske nad Modrou, jedným zo siedmych Pilierov večnosti strážiacich tieňové brány. Keď si na záver postavy poskladali čriepky a náznaky, Pálffy nakoniec položil otázku: „Vy uctievate Thanata?“ „Samozrejme, že uctievame Thanata! Ježiša Krista po ukrižovaní na Golgote, Vrchu lebiek, uložili v blízkej záhrade do hrobu vlastneného Jozefom Arimatejským, do úplnej tmy... Vtedy prijal podobu Thanata, Kráľa večnosti, a druhýkrát prekročil prah medzi životom a smrťou! Thanatos je pravá podoba Ježiša Krista!“
Dohodli sa na plánovacom stretnutí na druhý deň, na pravé poludnie, pred vchodom do temných priestorov rádu.
Postavy sa po krátkej porade rozhodli vrátiť do Perneku, no Absolónovi nedá pokoj zapečatený čierny portál v úzkej chodbe. Ostane tu, kľudne aj celú noc, s dvoma Pálffyho žoldniermi a vybavený niekoľkými fľaškami oleja. Žoldnieri postávajú v chodbe a polohlasom sa rozprávajú, kým Absolón, nevnímajúci nič naokolo, stláča, točí, poklepáva všetky časti dverí. Už to bude mať! Z chodby sa ozve dunivé bzučanie, blížiace sa k žoldnierom. Opäť podzemné krvilačnice, dva tučné pahmyzy s dlhými sosákmi! Jednu krvilačnicu zložia rýchlo, tá druhá je však nepríjemnejšia. Najprv smrteľne zraní jedného žoldniera, potom donúti druhého obetovať – o stenu rozbiť – štít. Prisaje sa naňho, bodcom prepicháva drôtenú košeľu. Načo sa z tajnej chodby vyrúti Absolón a zúfalo bodajúc dýkou sa pokúša pricucnutú krvilačnicu raz a navždy zabiť. Žiaľ, jeden z jeho úderov prejde telom krvilačnice a dýka vnikne do tela pod ním. Spolu s pahmyzom hynie aj druhý žoldnier.
Zadýchaný Absolón stojí nad telami. Zvíťazí jeho posadnutosť a vracia sa k nepreniknuteľnému portálu – riešenie mal už na dosah. Áno! Kovový kruh bolo treba vypáčiť. Zacvednží o zem a dvere sa zasunú do steny, za nimi obrovská, hnilobne páchnuca komora – lampáš okrem rohových stien, kam tajné dvere ústili, nedosvieti ani na strop, ani na protiľahlú stenu. Absolón vidí akurát vnútri sálu začiatok stĺporadia a na severnej strane komory prázdny polkruhový výklenok. Vkročí dnu...
Do Perneku podvečer dorazí rytier Montbrécia, sám a s ochotou pomôcť postavám. V modrej knižnici s poloprázdnymi policami im lepkavým hlasom vysvetľuje, čo sa vlastne stalo a čo ho zdržalo. Že jeden jeho brat v zbrani bol úkladne odlákaný do lesa nad Svätým Jurom mlynárovou dcérou a tam zavraždený, na čom sa podieľal aj kabal čarodejníc. Že bol súčasťou trestnej výpravy, ktorá v Jure a okolitých vieskach pátrala po ženách, ktoré sa stretávali v lese, rúhali sa, poriadali orgie a čierne omše. Viaceré boli odvedené do Prešporka. Ale hlavnú vinníčku, mlynárovu dcéru, nevypátrali – k úteku jej dopomohla väčšia skupina bežencov, asi cigánov, ktorí zmizli kdesi v Karpatoch. „Tu sú, tábor majú pri potoku,“ vraví mu Rausche.
Jasana nedáva najavo svoje sklamanie, namiesto toho sa ponúka, že tam Montbréciu sama odvedie. Vysadne na koňa a nechá sa viesť za dedinu, sprevádzaný v úctivej vzdialenosti skupinkou detí a Gojkom Mitićom, ktorý šibne do lesa a všetko bedlivo pozoruje. Rytier zastane asi 150 krokov od tábora a jeho belostná keramická maska hľadí smerom k šiatrom, prekypujúcim ruchom – ozýva sa cinkanie riadu a kotlíkov, štekanie psov, džavot detí. Nakloní hlavu, akoby vetril. Kôň zahrabne kopytom do zeme. Jasana mu navrhne, že sa ide do tábora popýtať, či tam Bodru držia. Montbrécia ostane na koni stáť, čaká.
Jasana vyhľadá Hristov stan, kde je aj niekoľko dospelých chlapov. Rýchlo plánujú. Jasana navrhuje rytiera zabiť a telo ukryť, beženci nech putujú ďalej. Hristo chce ozbrojenému konfliktu zabrániť, dievča ale vydať nechce. „Už je naša,“ pozerá na Jasanu, „je ako ja a ty“. Vraví, že sa radšej svojimi skrytými cestičkami s celou skupinou vydajú ďalej a Bodru vezmú so sebou. Snáď ich rytieri nevystopujú. Keď toto tlmočí rytierovi, že mu žiadne dievča vydať nemôžu, ten nahnevane otočí koňa – vráti sa aj s posilami.
V modrej knižnici si vyzdvihuje sedlové vaky, Pálffy s Rauschem sa ho snažia zastaviť. „To sa teraz, proti noci, chcete vracať do Prešporka? Však ste len teraz prišli! Snáď nechcete po krajine naháňať cigánov, tu máte dôležitejšiu prácu! Tu nad Pernekom je zlo, ktoré tu môže ľudí ohroziť!“ Rytier si ich premeria: „Keď sa vrátim – a bude nás veľa! – dúfam, že mi budete vedieť podať dôkaz, že ste si nehriali na prsiach zmiju!“ Nasadne na koňa a odcvála.
S Jasanou sa lúčia cigáni, balia šiatre. Niekde začne plakať dieťa.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára