9. sedenie: Hlbšie do temnôt, bez možnosti návratu

Pernek, piatok 24. október 1673

Štvrtá výprava do pohanského chrámu v Stratenom údolí

Doplnená mapa:

Postavy:

Jasana Divnonôžka, cigánska burička, Sprievodkyňa Posla Nádeje, pokladníčka družiny (prieskumníčka, 2. úr., Thera)

- jej pobočník Ján Andrássy, miestny pivovarník, veterán tureckých vojen od Galatie a ako kapitán (a jediný člen) perneckej stráže pravá ruka richtára, najnovšie aj otec jej ešte nenarodeného dieťaťa (ozbrojenec, 1. úr., CP)

Gasparus Ladislaus Pálffy, veľmož a dôstojník-artilerista, neformálny veliteľ družiny (ozbrojenec, 2. úr., Gašpar)

- jeho nový osobný strážca Menhart Paulis, prepustený artilerista-autista so zvonivým hlasom (ozbrojenec, 0. úr., CP)

- jeho komorník Vavrinec (bez povolania, CP)

- Pišta Gulag Vrásčitý, veliteľ oddielu ľahkej prieskumnej jazdy, ktorý mal na začiatku 7 členov, ale tento počet sa rýchlo znižuje

Gerhard Rausche, dominikánsky inkvizítor z Nemcov, neformálny hovorca družiny (učenec, 2. úr., Hozo)

- jeho slúžtička Tangenta Rojková (bez povolania, CP)

Valo Kramár, lovec čarodejníc vidiaci potme (prieskumník, 3. úr., Jano/CP)

Gojko Mitić, chorvátsky akrobat a herec s darom ošetrovať choroby (prieskumník, 2. úr., Lachčo)

Absolón Straka, krívajúci okultista narodený v znamení havrana (učenec, 1. úr., Antharon)

Menhart Erdödy, vychovaný divými zvermi, milicionár a dráb z prešporskej stolice, prepustený kvôli nedostatku rešpektu k autoritám, alkoholizmu a blasfémii (ozbrojenec, 2. úr., Pedro)

Michal Szabó, univerzitný učiteľ z Púchova, ktorý študoval v Novákoch a v Carihrade, posadnutý starými jazykmi a svojimi detskými traumami, hľadajúci bájneho šarkana (učenec, 1. úr., Pedro)

Zachariáš „Lomikrk“ Mazurko, šarha so psom Pezinská beštia, hovoriaci psím jazykom (ozbrojenec, 1. úr., Antharon)

Ešte 14. októbra 1673: Zamdlievajúceho Menharta nesú páchnuce chlpaté tlapy do chrámu Inanny, kde sa psohlavci postavia pred sochu prísnej, ale zvodnej okrídlenej ženy na mozaiku z lapis lazuli, onyxu a mliečneho kremeňa. Menhartovi sa všetko rozostrí a stratí cit pre kde je dole a kde hore, zrak mu zahmlia tancujúce bledé svetielka. Zrazu sú stovky krokov pod zemským povrchom, v ušľachtilom paláci z bieleho mramoru zdobeného zlatými ornamentmi, vysokými oknami vnikajú šikmé lúče takmer slnečného svetla. Psohlavské laby opustia podobnú mozaiku a ťapajú po leštenej podlahe pokrytej predranými karmínovými kobercami. Menharta prenesú krížom cez opustenú trónnu miestnosť, avšak aj z prázdneho obrovského čierneho trónu s dvoma mlatmi zasadenými do operadla sála zlovestná moc. Širokým schodišťom hlbšie do podzemia, do dlhej chodby s väzenskými celami.

Menharta, hodeného do temnej cely páchnucej hnilobou a ľudskými výkalmi, sa niečo začne dotýkať. Vybičovaný do nepríčetnosti, uštedrí jeden kopanec a veľa oplzlostí, kým zistí, že je v cele so Svetlušou Séčiovou, ktorá ho prosí o jedlo. Menhart jej uštedrí ďalšiu spŕšku nadávok a začne búchať na dvere, domáhajúc sa rozhovoru s psohlavcom Obličkom. Po niekoľkých hodinách sú jeho prosby čiastočne vyslyšané. Z cely ho príde vyzdvihnúť doposiaľ neznámy psí brat s dvoma psohlavcami a územčistým človekom v zrelom veku. Ten má dva chumáče bielych vlasov nad ušami a odev z ošuntelého hrubého súkna. Odvedú ho do mučiarne na konci chodby, zakúria pod košmi. Psí brat má jasne žlté oči a obkúsané jedno ucho, pri pohľade na Menharta upnutého do škripca mu z papule neovládateľne tečú sliny. Muža, ktorý je podľa jaziev na zápästiach evidentne otrok, psí brat využíva na tlmočenie. Na všetky otázky napriek otrokovým radám Menhart opakovane reaguje zlomyseľnými oplzlosťami a nenechá sa zlomiť mučením, ktoré trvá niekoľko hodín (a stojí Menharta 7 bodov sily, 2 body odolnosti a 1 bod charizmy). Menhartov odpor urobí na dôstojníka dojem a rozhodne sa mu vyhovieť a nechať povolať Obličku z jeho strážnice. Psohlavci odídu a v mučiarni nechajú s Menhartom prikovaného starého otroka. Ten mu radí, nech mu prezradí, s kým prišiel a kde sú jeho kumpáni, že otroci sú spiklení a môžu im poslať nejakú správu. Menhart na to, že ako dobrodruh prišiel nájsť golema a hento nie sú jeho kumpáni – keby mohol, pozabíja ich, ale zatiaľ sú mu užitoční.

... strih ...

Absolón vkročí do obrovského podzemného chrámu s čiernymi stenami a dvoma stĺporadiami. Miestnosť je taká veľká, že lampáš nedosvieti ani na strop, ani na opačnú stranu. Úplné ticho, do ktorého Absolon zakričí „Thanatos!“. Nič. Zamieri do stredu miestosti a pomedzi stĺpy vykročí na juh, keď vtom v okrúhlom výklenku vystrelia z podlahy plamene. Za plameňmi je vidieť dvíhajúcu sa postavu. Je počuť dunivý, zlovestný smiech. Postava je rozložitý, okrídlený hmyzodémon s ligotavými očami a planúcou papuľou, z ktorej mu vyšľahne oheň na vzdialenosť niekoľkých krokov. Absolón vykročí vpred. „Buď mojím patrónom, budem ti verne slúžiť!!!“ vykríkne pevným hlasom. Smerom k Absolónovi vyšľahnú plamene a jeho tvár zasiahne vlna horúčavy. Postava zase začne klesať. Absolón sa vrhne v pred a vo svetle dohasínajúceho démonického svetla a jeho lampáša sa mu pred očami zatvára kruhový otvor v podlahe. Ohne vyhasnú a postava zmizne pod podlahou, do otvoru so zadunením zaklapnú dve polkruhové kamenné platne. Ozvena démonického smiechu sa pomaly vytráca a nahrádza ju len ticho a tma. Absolon nájde pravidelné diery v podlahy, ktorými prenikal oheň, aj skúša páčiť škáry s kamennými platňami, ale neúspešne. 

Pokračuje v pôvodnom smere a dorazí k širokej trhline vedúcej od steny k stene celou miestnosťou – na niektorých miestach pri stenách má na šírku možno iba šesť-sedem krokov, v strede aj pätnásť. Pri východnej stene, na opačnej strane zahliadne kamennú, kovom obíjanú truhlicu, inak nič. Vtom sa s opačnej strany ozve šuchot akoby mnohých nôh, no všetko sa to deje mimo svetla jeho lampáša. Neskôr sa sieňou rozlieha latinsky prednášaná modlitba a nakoniec mohutný chór mužských hlasov, ako sa niekto – prívrženci Thanata? – lúči s padlými. Absolón vyčkáva a stráca prehľad o čase, modlitby pomaly tíchnu, spoza priepasti sa ozýva len šuchot nôh, no aj ten pomaly pohltí ticho. Absolón sa vráti do úzkej tajnej chodby, ktorou sem prišiel. Keď prichádza ku križovatke s dvoma ležiacimi telami žoldnierov, všimne si vo vzduchu sa vznášajúci ligot niekoľkých mincí, trocha rozostrený, ako cez hladinu vody. Cúvne späť do čierneho chrámu, je v pasci. Sadne si do protiľahlého rohu, stiahne lampáš na minimum, nabitá kuša cez kolená, chce prečkať noc. O niekoľko hodín si naraz vedľa seba všimne ligot mincí, vzdialený na dosah paže. Natiahne k nemu ruku, má pocit akoby ju vnáral do niečoho vlhkého a chladného, ale napriek tomu pálivého. V končekoch prstov stráca cit a veľmi rýchlo mu znecitlivie aj celé telo. Vydesene hľadí v poslednom záblesku vedomia na to, ako mu z ruky mizne koža a plátený rukáv, svaly a nakoniec aj kosti – a mince sa približujú... Čiernota.

... strih ...

Zvyšok družiny po príchode do Perneku ešte rieši, či má kto kde spať. Žoldnieri si síce z Norovej šopy nanosili do dielne sena a niektoré postavy spia v senníku, ale Valo si vymôže nákup postele z druhej ruky od rodičov žien, ktoré zmizli. Rausche zase nájde v dielni ešte nenamorenú, ale ináč tekmer hotovú posteľ v dielni, ktorú si osvojí a dá si do nej slamník. Jasana býva s Andrássym. Bodra ostane v Perneku, do spoločnej domácnosti v Norovom dome pribudne mladá slúžtička Blahoslava.

Nasledujúci text je z denníku inkvizítora Rauscheho.

V piatok 24. októbra 1673 družina opäť vyrazí skoro ráno smerom k chrámu, s dvoma novými dobrodruhmi a jedným psom, ktorí večer predtým dorazili do Perneku, prilákaní skazkami o tajomstvách v podzemí. Fúka studený a vlhký vietor a drobné mrholenie zanecháva na postavách drobné kvapôčky vody. Chcú byť v chráme ešte pred dohodnutým poludňajším stretnutím s rytiermi Thanata, aby zistili, prečo sa Absolón a jeho dvaja strážcovia, Leonard a Bálint, večer nevrátili. Cesta prebehne bez nezvyčajných okolností. Keďže v údolí a okolí chrámu nenašla družina žiadne stopy po svojich druhoch, vojde do podzemia. Po krátkom hľadaní narazia pred tajnými dverami na zopár kusov výbavy len tak pohodených na zemi. Pár vyblýskaných šablí a akoby vyleštených krúžkových košieľ, pracku od opasku, kovové cvoky, kovové pásiky z vystužených kovových čapíc a poohýbané kovové podpery štítu. Tajné dvere, ktoré Absolónovi nedali pokoja, sú otvorené. No pri opatrnom prieskume vyjde najavo, že ani v tej miestnosti nik nie je. Gojko v rohu nájde Absolónovu britvu, lampáš, kresadlo v plechovej krabičke a pracku z opasku... (p. knihu padlých)

Družina ide na miesto dohodnutého stretnutia, kde nás v kryte kríkov čaká rytier Aloysius Viböcz. Po krátkom dohadovaní nám prezradil, že do Kišiho ríše vedú tri cesty: Jedna vedie cez mozaiku v Inanninom chráme, povedľa psohlavskej strážnice, kde sa chovajú bojové medvede. Mozaika je čarodejná brána, ktorá vedie do podzemnej komory so záhradou so zlými stromami a Kišiho palácom, osvetlenej umelým slnkom. Druhá cesta vedie z komory s trhlinou cez ďalšiu strážnicu, dolu po dlhých schodoch, ktoré však končia masívnymi dverami a kľúč od nich sa pred vekmi stratil. Tieto dvere by viedli k rieke, na brehu ktorej stojí Hernandova hrobka a žijú tam jašterie kmene, ktoré neslúžia Kišimu. Tretia vedie cez rytiersku svätyňu dole k rieke a k mostu, ktorý stráži šialený starec–obor. Ten na druhú stranu pustí len málokoho... Ale za mostom je chodba vedúca k sfinge, ktorá by mohla poznať tretiu cestu. Touto cestou včera vyrazila jedna rytierska patrola, ktorá sa nevrátila. Strážca ohňa navrhuje, aby sme sa vydali priamo cez portál do Kišiho ríše a čelným útokom oslobodili Menharta a ostatných zajatcov a zajatkyne, ak sú ešte nažive. Rytieri by zatiaľ obsadili portál vedúci k psohlavskej strážnici a ak ich sily na toto postačia, pôjdu nám na pomoc.

Po krátkej porade sme sa rozhodli, že skúsime šťastie cestou skrz rytiersku svätyňu a obra strážiaceho most. Viböcz nás previedol cez chrám a ríšu večnej temnoty... a tentoraz zaviazali oči aj Valovi, takže nevidel vôbec nič. Po ceste chodbami a prechode povrazového mosta sme vošli nejakej do miestnosti – a za nami zarachotila padajúca mreža! Viböcz nám spoza nej oznámil, že sme vyšli zo svätyne a môžeme zapáliť svetlá. Počuť jeho odchádzajúce kroky... Po rozžaní lampy a fakieľ vidíme za masívnou mrežou ťažký záves a pred ním nehybne stojacich dvoch ďalších rádových rytierov v na čierno emailovaných plátových zbrojách a opierajúcich sa o obojručné meče. Zdá sa, že jediná cesta vedie ďalej schodami za zákrutou, odkiaľ sa ozýva vzdialený šum podzemnej rieky. Pálffy však akoby nevníma, čo sa deje – naťahuje ruku do prázdneho tmavého rohu, v tvári sústredený, ale neprítomný výraz... a situáciu potom zahovorí bez toho, aby prezradil, čo videl.

Ako prvý za roh zájde a na schodisko bez svetla vkročí Valo, náš nočný prieskumník. Naraz sa ozve kamenné zaškrípanie a vzďaľujúci sa zvuk, akoby sa nejaké vrece šúchalo po dlážke – a nato šplechnutie. Nikto si nevie vysvetliť, čo sa deje – na schodisko vkročí náš prvý šík, žoldnieri Molnár a Volgang, poza nich im lampášom svietim pod nohy. Molnár si pred vkročením na schody pod nohami všimne čosi neobvyklé, nestihne však Volganga zachytiť. Ten sa s kovovým rachotom šmykne a padne na schody, načo sa začne šmýkať nadol a zrýchľujúc s výkrikom zmizne v tme. Opäť sa ozve šplechnutie, nasledované kričaním o pomoc. Namiesto schodiska je len klzká, šikmá plošina – po krátkom skúmaní sme zistili, že Valo pravdepodobne spustil pascu a schodisko sa sklopilo a premenilo na klzkú šmykľavku. Spustili sme nadol fakľu, ale zhasla. Odmotali sme lano a spustili nadol s fakľou Gojka, aby sme zistili, ako hlboko až klzká šmykľavka siaha. Naše lano nestačilo, museli sme nadviazať reťaz, rybársku sieť a ešte aj Lomikrkove šaty (ten bezbožník sa nejako prekvapivo ochotne vyzlieka), aby sme sa po jednom, vrátane psa a batohov, dokázali spustiť až nadol. Postupne sme sa dostali dole po kĺzačke a hore sme zanechali dvoch žoldnierov držiacich lano, pre prípad, keby sme sa chceli touto cestou vrátiť.

Chodba zo schodiskom/šmykľavkou ústila na klzký, úzky breh nad prudkým tokom rieky. Vľavo na hranici viditeľnosti riečku preklenoval úzky kamenný most. Vpravo sa riečka rútila do podzemia a tu na rímse visel z posledných síl premrznutý Valo Kramár. Prvý pokus o jeho vytiahnutie stroskotal, keď sa Valo skrehnutými prstami už nedokázal udržať na hodenom lane vyrobenom z Lomikrkových šiat. Vyzeralo to beznádejne, no Lomikrk bez váhania skočil do riečky a vytiahol Vala, ktorého bezvládne telo už divoká voda tĺkla o rímsu. Gojko sa ihneď jal Vala ošetriť, no bolo už neskoro a odvážny Lomikrkov čin vyšiel nazmar. Volgangovo telo rieka vzala so sebou...