Kovlad, kráľ podzemí

"Kovlad, syn Svätogora a Magury, volaný aj Zemetras, je vládcom podzemia. Jemu a jeho žene Rune sú podriadení všetci škriatkovia, trpaslíci a permoníci.

Kovlad stráži spolu so svojou ženou všetky poklady zeme. Je bohom z číreho zlata, len vlasy a bradu má zo striebra. On pozná všetky nosné žily zlata, striebra, medi i železa.

K ľuďom je často milostivý a vtedy im ukazuje, kde nájdu skryté poklady. Častými prostredníkmi medzi Kovladom a ľuďmi sú škriatkovia a trpaslíci, ktorí na jeho príkaz môžu ľuďom pomáhať, ale aj uškodiť. Kovlad nemá rád, keď je vyrušovaný, a ak sa nahnevá, často to pre baníkov dopadne zle.

Spolu s Runou sa rád prechádza po jaskyniach, ktoré sú ich kráľovskými dvoranami a práve v nich radi hodujú spolu s ich poddanými.

Bohyňa Runa, dcéra Kaščejova, má večne mladú tvár, bledú a hladkú, bez jedinej vrásky. Spolu s Kovladom sú darcami bohatstva, ale nemajú radi chamtivosť a snáď práve preto má Runa jednu vlastnosť, vďaka ktorej svojím dotykom môže čokoľvek premeniť na zlato. A tak beda chamtivcovi, ktorý prahne príliš po zlate, lebo Runa mu to zlato môže dať, ba dokonca ho samotného môže premeniť na zlato.

Tak ako Svätogor, aj Kovlad a Runa patria do skupiny horských démonov a božstiev."
(Zdroj)

Kedysi baníci, prospektori a prieskumníci podzemí prinášali Kovladovi a Rune obety. Tieto staré kulty hôr, skál a podzemí boli s ľuďmi už od nepamäti. Ľudia zvykli pred vstupmi do podzemí vztyčovať obetné kamene s vyhĺbeninami, ktoré mali podobu misiek rôznych tvarov. Pred vstupom do podzemia sa predniesla krátka prosba a do misky vložili obetiny – soľ, chlieb, víno, ale aj zlatá minca alebo šperk.

Na tieto dobré zvyky sa však zabúda. Ľudia si myslia, že si vystačia sami. Kovlada, Runu a permoníkov považujú už len za povery. Do podzemí vŕtajú, zavádzajú parné stroje, čerpadlá, vozíky. Ľudia sú čoraz chamtivejší. A pobožné a poverčivé kulty nahrádzajú moderné spolky prírodných filozofov, trebárs Spolok uhorských jaskyniarov. Obetné misky ostávajú prázdne, Kovlada nikto neprosí, nikto sa ho nepýta. To sa Kovladovi nepáči. V Kovladovi sa dvíha hnev, pomaly a nevyhnutne ako vytláčané litosferické dosky, ako tlak formujúci drahokamy.

Kovlad sa prestal zjavovať vo svojej kráľovskej podobe. Teraz sa objavuje ako obrovský tichý Čierny mních, ktorý v kutni vykĺzne zo skaly, na smrť vystraší baníkov a niekoľkými gestami prekľaje ich zámery. Zlato v džberoch a vozíkoch sa zmení na bezcennú suť. Baníci v hrôze blúdia v podzemí a nevedia nájsť cestu von, až kým nevypustia dušu. Kde mali byť východy, sú teraz len holé skalné steny - a kde predtým boli rudonosné žily, tam sú chodby smerujúce nadol. Nadol, stále nadol. Čierny mních haviarov pomaly, akoby zamyslene, nasleduje, prechádzajúc skalou ako ľahunkým závojom. Ak niektorého z baníkov dostihne, chytí a stlačí ho neľudskou silou a doláme mu hnáty. Kým neborák zavýja od bolesti, bez pohnutia a bez zvuku nad ním stojí, kým si toho nezoberie smrť.

Ak sa aj niektorý z baníkov zázrakom - alebo zásahom milostivejšej Runy - dostane na povrch (často o stovky míľ ďalej), tomuto úbožiakovi niet pomoci. Z úst mu vychádzajú len nezmysly, nespoznáva vlastnú rodinu, má hrôzu z drahých kovov a kameňov. Takýto je hnev Kovlada.


Soundtrack: Malokarpatan