7. sedenie: Pavúčí jed ako teória vojny

Pernek, 14. október 1673

Druhá výprava do pohanského chrámu v Stratenom údolí

Postavy:

Jasana Divnonôžka, cigánska burička, Sprievodkyňa Posla Nádeje, pokladníčka družiny (Thera)

- jej pobočník Ján Andrássy, miestny pivovarník, veterán tureckých vojen od Galatie a ako kapitán (a jediný člen) perneckej stráže pravá ruka richtára, najnovšie aj otec jej ešte nenarodeného dieťaťa

Gasparus Ladislaus Pálffy, veľmož a dôstojník-artilerista, neformálny veliteľ družiny (Gašpar)

- jeho nový osobný strážca Menhart Paulis, prepustený artilerista-autista so zvonivým hlasom

- jeho komorník Vavrinec

Gerhard Rausche, dominikánsky inkvizítor z Nemcov, neformálny hovorca družiny (Hozo)

- jeho slúžtička Tangenta Rojková

Valo Kramár, lovec čarodejníc vidiaci potme (ako NPC pod kontrolou Sudcu)

Gojko Mitić, chorvátsky akrobat a herec s darom ošetrovať choroby (Lachčo)

- jeho pobočník Mikuláš Sliacky, robotník tmavšej pleti s chromou nohou a dychom páchnucim po jahodách

Lórant „Pavúk“ Balpataki, cigánsky lovec ľudí s neobvyklými darmi, terč ponižovania zo strany zvyšku družiny (Antharon)

Menhart Erdődy, vychovaný divými zvermi, milicionár a dráb z prešporskej stolice, prepustený kvôli nedostatku rešpektu k autoritám, alkoholizmu a blasfémii (Pedro)

Rozhodol som sa na blog umiestňovať aj denníky postáv, aby si čitatelia mohli urobiť predstavu o tom, ako málo sa z mechaniky podpisuje na konaní a príbehu postáv. (A tiež som si ja trocha osviežil niektoré črty postáv, na ktoré sme medzitým trocha zabudli.) Toto sa bude týkať len postáv, ktoré dosiahnu 2. úroveň – to odráža stabilnejšie pôsobenie v príbehu, ktorý družina svojím konaním píše, a schopnosť postavy prežiť zraniteľnosť prvej úrovne. Neskoršie doplnenia zápisu sú modrou farbou.

 

Stalo sa ešte predtým v Prešporku: Menhart klope na dvere úzkeho domu v novej židovskej štvrti na hradnom kopci, na adrese, ktorú mu dal Mojše Löwi. Otvorí mu staručký pán s ostrým pohľadom, podopierajúci sa pri chôdzi palicou, s viditeľnými jazvami po popáleninách. Menharta rýchlo vyvedie z omylu – nie, on nie je Jošue, ale list pre neho prebrať môže. Menhart odmieta, list je „do vlastných rúk“, ale pri zmienke o psohlavcoch pán spozornie – „Takže sú tie chýry, čo kolujú Prešporkom, nakoniec pravdivé...?“ – a pozve Menharta dnu, do chladného a trocha plesnivého domu. Predstaví sa ako profesor Zachariáš Fýber, Jošueho priateľ, ktorý u neho zatiaľ prebýva, kým sa nevráti z jednej prácičky v Limbachu. Vypytuje sa na detaily o psohlavcoch, ktoré Menhart s radosťou zodpovie. Na prosbu o informácie o oživlých sochách Fýber prekvapivo odpovedať vie – vraj treba po prvom hmotnom zničení sochy miestu, v ktorom je uložená jej duša (niekedy hlava, niekedy srdca), zabrániť, aby malo kontakt s materiálom, z ktorého by sa nová socha vedela znova zoskladať. Menhart nakoniec list predsalen neodovzdá a odíde; Fýber mu ešte vo dverách ponúka peniaze za živého psohlavca.

 

Stalo sa ešte predtým v Perneku: Keď sa Jasana, ešte pred kúpením Norovej chalupy, presťahovala k Jánovi Andrássymu, počala s ním dieťa. (Kocky robia príbeh! Šanca bola 1:20...) Dátum počatia bol stanovený na nedeľu, 19. októbra 1673. Jasana o tom samozrejme ešte nevie...

 

Takže – sme vo veľkej komore s trhlinou v strope. Postavy pošlú po komunikatívnom psohlavcovi, ktorý sa volá Oblička a má na svojom smradľavom kožuchu hrebeň zlatavej srsti od hlavy až po chvost, odkaz. Má ísť za svojou veliteľkou a nadriadenými a tlmočiť, že postavy sa chcú stretnúť s Kišim. Oblička odíde zužujúcim sa východným východom z vyvýšenej časti veľkej komory, kým ďalších dvoch psohlavcov, Gvižda a Krupu, postavy reťazami pripútajú k stĺpom. Vytvoria obrannú líniu s ozbrojencami so štítmi a strelcami (dve súbežné modré línie na nasledujúcom obrázku), pričom do vchodu umiestnia horiacu fakľu, aby bol útočník v jasnom svetle. Gojko vylezie na zvažujúcu sa skalnú stenu a hľadá trhliny, ktorý by videl na opačnú stenu komory, či aspoň niečo počul. Druhú, slabšiu obrannú líniu s podobným využitím svetla umiestnia k južnému východu na opačnej strane komory: Menhart Paulis so štítom a Valo Kramár s lukom, stojaci asi 10 krokov od vchodu. A čakajú.

 

Prejde 7 zmien. Z južného východu vylezú dva pavúky. Obrana sa začne sťahovať hlbšie do jaskyne. Zvyšok družiny im beží na pomoc. Okrem Mikuláša Sliackeho, ktorý chytil taký záchvat paniky, že odhodil šabľu a utekal opačným smerom, teda vybehol z komory východným smerom – a bez svetla. Inak taktika s fakľami bola super, lebo umožnila strieľať, kým boli pavúky v jasnom svetle a zároveň, keď sa ony dostanú na boj zblízka, útočia na ciele v šerom svetle – ale pavúky vidia potme. Pavúky sa rozdelia – jeden ide priamo na prednú líniu Menhart Paulis a Menhart Erdödy s Valom medzi nimi, druhý túto skupinu oblúkom obieha, kam vybehne Pálffy s Andrássym. Pavúky sú tuhé, ale postavám sa ich podarí obklopiť a postupne ubiť. Avšak jeden z pavúkov kusadlami škrabol Jasanu, ktorá neustála záchranný hod proti paralyzujúcemu jedu. Podobne druhý pavúk zachytil Pálffyho, ktorý podobne neuspel, napriek Gojkovej snahe ranu mu vyčistiť (schopnosť ošetrovať zranenia a choroby, ktorú mu dáva jeho hviezdne znamenie obra, funguje tak, že dá možnosť rerollu). Obe nehybné telá postavy prenesú do vyvýšenej časti a snažia sa obnoviť obranu. Gojko zisťuje, že s jedom v žilách už asi nič nenarobí, aj keď sa snaží cvičiť s Jasaninými končatinami.

 

 

Vráti sa Oblička nesúci fakľu, ale nie sám. Sprevádza vysokopostaveného dôstojníka, jedného zo strieborných chbtov, vysokú psovitú bytosť v doštičkovom brnení a so zahnutým orientálnym mečom, pripomínajúcim chopeš, za pásom. Ten opovržlivo prehovorí a očami hľadá veliteľku – teda Jasanu, práve ochromenú. Rauscheho jazykové schopnosti zase hrajú prím – vďaka hebrejčine ako-tak vyrozumie, že príchodzí sa volá Sťahovač kože. Bez Jasany je však akákoľvek zložitejšia komunikácia nemožná. Psí brat stratí trpezlivosť a postavám pokynie, nech ho nasledujú, a spolu s Obličkom vykročia smerom, odkiaľ prišli. Gerhard dá ešte príkaz ostatným, nech berú vaky, väzňov a paralyzovaných a sťahujú sa smerom ku schodom.

Psohlavcov nasledujú Menhart E., Lorent, Gerhard s lampášom a Gojko. Sťahovač ich vedie ďalšou veľkou jaskynnou komorou, v ktorej Gerhardov lampáš osvetlí polkruhový výklenom so sochou a časť antického chrámu so stĺporadiami. Vedie ich ďalej zdobeným jaskynným portálom do novej časti jaskynného komplexu. Steny sú tu z bieleho mliečneho mramoru, podlaha z obyčajného šedého kameňa, kde zo škár a trhlín vyrastajú zhluky húb, strop ako leštené zrkadlo. Minúc chodby na každej strane vojdú do miestnosti s lúpajúcimi sa freskami a dvoma radmi sôch. Na konci miestnosti stane pred bronzovými dverami, sykne – na čo z oboch stien vyletia po dve šípky z kuší, ktorým sa družiníci tak-tak vyhnú (prišli o nejaké body výdrže) – a okamžite roztlačí dvere. Postavy poza jeho chrbát zahliadnu na stenách visiace dotrhané tapisérie a obrovitánsky huňatý tvar.

Všetci sa rozhodnú pre okamžitý útek, len Menhart chce pomstychtivo kopijou bodnúť do chrbta Obličku, kráčajúceho pred ním. (Taktická chyba!) Nezasahuje, zato ho kyjom ohrozí na takúto situáciu pripravený Oblička. Sťahovač uhýba spred dverí a Menhart zahliadne obrovitánskeho krvilačného medveďa na reťazi, ktorá sa zrazu uvoľní. Zvyšok vbieha do komory s chrámom, pričom si všimnú v oboch rozbiehavých chodbách obrysy ďalších postáv. Prekvapenie: Medzi stĺpmi chrámu ich čakajú šiesti psohlavci s lukmi. Gerhard, ktorému rýchly útek zatiaľ nezahasil lampáš, ho duchaprítomne odhadzuje hlbšie do komory (ešte stále nezhasol!) a postavy potme prebiehajú do ľahšie brániteľnej vyvýšenej časti. Vďaka tme už na nich lučištníci ďalej nepália. Na omdletie vyčerpaný Menhart sa sťahuje za ostatnými; medveď, trénovaný na boj s ľuďmi, s ryčaním dusá za ním.

Ostatní traja už zbehli dole schodami a pomalý, obťažkaný zvyšok družiny je možno ďalších 10 krokov za nimi. Menhart na vyvýšenej plošine odhadzuje zvyšné údené rebrá a tmou klopýta dole schodami, avšak čoskoro upadá do mrákot. Na plošinu s chrastením reťaze vybieha medveď, zastavuje sa a dáva sa do žrania rebier. Ctibažný Gojko to chce využiť a do úplnej tmy, vedený len zvukom a pamäťou, strieľa z luku. Napriek mizivým šanciam trafil. To sa však tiež ukázalo ako chyba, lebo medveďa to rozdráždilo a opätovne sa pustil za teplou korisťou.

Lorent sa s hexenfängerom postavil nad Menhartovo telo a rozhodol sa medveďovi čeliť. Gerhard sa začal vracať, aby im zdvihnutou fakľou poskytol jasné svetlo, a rovnako aj Valo začal na medveďa mieriť. Medveď Lorenta zložil a pricapil labou, načo z tmy prileteli riskantné šípy – Valo pri mojích nemilosrdných pravidlách na streľbu do bojujúcich zblízka trafil aj Lorenta. Ten ešte zavrávoral a pokúsil sa medveďa zasiahnuť, načo sa v bezvedomí zrútil na zem. Medveď ležiace telo oňuchal a začal ho trhať na franforce. Gerhard s Gojkom sa rozhodli nevracať sa k medveďovi a radšej dopomôcť k úniku ostatným, čo sa zdalo byť ako racionálna voľba. Medveď, nakoniec zastrašený výstrelmi, sa dal na útek hore schodami a neprestajne páliaci Valo ho zložil, kým dosiahol ich vrch. Na vyvýšenej plošine sa objavili svetlá a skupina psohlavcov s lukmi, Sťahovač a psohlavec-krotiteľ, držiaci na reťazi druhého medveďa. Valo sa zo zvyškom družiny stiahli na prvé poschodie a bez prestávky pokračovali do Perneku. Ledva pri vedomí sa udržujúeho Menharta uchopili páchnuce chlpaté tlapy, odniesli ho do komory s chrámom a odtiaľ čarodejnou bránou do Kišiho paláca, o stovky metrov hlbšie.

 

Carl von Clausewitz vo svojej trojdielnej teórii vojny Vom Kriege (1832-1834) zavádza termín frikcia, ktorá označuje postupnú stratu projekcie sily počas stretu s nepriateľom. Každá drobná ťažkosť, neočakávané zdržanie alebo nedorozumenie sa nabaľujú a akoby zvyšujú trenie medzi súčiastkami vojenskej mašinérie alebo medzi vojenskou organizáciou a jej prostredím. Presun jednotky trvá celú večnosť, informácia sa nedostane tam, kam má, velenie sa komplikuje, jedno krídlo sa oneskorí za druhým a zníži šancu na obklopujúci manéver... Je to ako keď pri cestovaní zmeškáš prípoj, musíš prespať na stanici, vybije sa ti mobil a kým hľadáš zásuvku, ukradnú ti batožinu. „Tieto ťažkosti sa hromadia a vytvárajú trenie, ktoré si ten, kto nikdy vojnu nevidel, nevie predstaviť. ... Frikcia je jediný termín, ktorý všeobecne opisuje, v čom sa líši skutočná vojna od tej na papieri.“ (Vom Kriege, Kniha 1, kap. 7)

 

Frikcia bola v tomto sedení úplne hmatateľná. Došlo k náhodnému stretnutiu s pavúkmi, ktoré zanechalo Pálffyho a Jasanu v stave ochromenia. To družinu spomalilo a rozdelilo. K tomu pridaj stres z nastraženej pasce a nedorozumenie, keď sa všetci rozhodli zdrhnúť, ale Menhart bojovať. A nakoniec presne táto frikcia, keď časť družiny nesie bezvládne telá smerom k východu a u voľných postáv s vyčerpanou výdržou zaváži každá sekunda a každý krok, nakoniec viedla k tomu, že Loranta trhaného medveďom a bezvedomého Menharta sa už kvôli vysokým rizikám nepokúsili zachrániť. Kvapka pavúčieho jedu, ktorá na začiatku spôsobí ešte relatívne mierne následky, na seba nabalí ďalšie komplikácie, až vyústi v smrť jednej postavy a únos druhej.

 

Po príchode do Perneku na postavy čakalo niekoľko prekvapení. Tým prvým bol list od Obergerichtsmeistra Bechtolda von Krakau, ktorým postavy oboznamoval s tým, že vypočúvanie Arpáda Hniličku odkrylo prekvapivejšie informácie, než sa čakalo. Arpád sa v skutočnosti volá Branko „Šija“ Vojić a je janičiarom pomocníkom agenta osmanskej tajnej služby v službách veľkovezíra Fazila Ahmeda Köprülü, vydávajúceho sa za Petöfi Šándora, obchodníka s látkami. Ten mal sledovať konanie družiny a v situácii, keď s príchodom stoličného úradníka a rytiera Montbréciu narástlo riziko odhalenia, rozhodol sa z Perneku odísť a skryť sa niekde nablízku, na skrytom mieste, kam sa dá dostať cez potok. Révaiovský kapitán má byť zburcovaný a začať miesto hľadať; informovaný bude aj sám gróf Ignác Révai.

Druhým prekvapením bol rektor Roderich z Isenburg-Grenzau – rektor Rádu božského svetla, skrytej organizácie Rádu bratov-kazateľov sv. Dominika, žijúci v kláštore v Melku. Ten prišiel Rauscheho, ktorého aj pochválil za jeho riešenie situácie, zasvätiť do rádu a naučiť ho prvé modlitby. Takže začína ďalší downtime a Rausche sa naučí tri nové zaklínadlá.

Jasana sa za splnu vydá zbierať mesačné slzy. Pri potoku ich niekoľko nájde a potrie nimi žabí talizman. Zjaví sa jej ropucha, cez ktorú s ňou deväťoký vyjednáva a opäť ju láka do svojich služieb. Uvolí sa tiež dať jej odpovede na tri otázky. Jasana sa pýta na to, kto je Kiši a ako ho poraziť. Je to Čierna plodivá sila, pre psohlavcov a ďalších pomocníkov ich boh a pán už celé stáročia. Treba zničiť jeho palác a donútiť ho odísť do Ríše tieňov, ktorej brána je niekde dolu.

Gojko s Révaiovými drábmi prehľadávajú okolie Perneku a vskutku nájdu miesto, kde z cesty schádzajú neskôr zamaskované stopy kolies a vchádzajú do blízkeho potoka.

Pálffy vyráža do Prešporku, aby u spitého starožitníka predal Norovu harfu. V obchode ho tiež čaká Absolon, nová Antharonova postava. Pálffy sa sám síce ubytuje v Bielej veži, ale U slepého františkána verbuje žoldnierov. Najíma oddiel ľahkej prieskumnej jazdy, ktorý kvôli finančným ťažkostiam prepustil gróf Ilešházi. Ich veliteľom je Pišta Gulag Vrásčitý, ktorý s ďalšími šiestimi jadzcami sprevádza Pálffyho späť do Perneku za dohodnutý žold 900 strieborných mesačne vrátane prebendy.

Jasane sa v noc splnu vo sne zjaví tvár cigánskeho starého muža. Predstaví sa jej ako Hristo Ionescu, hovorí po cigánsky. So skupinou sedmohradských utečencov sa od Svätého Jura cez Karpaty presúvajú do Perneku. "Dievča moje, zacítil som, že jedna z nás potrebuje pomoc. Ideme za tebou."

Po nejakom ďalšom míňaní peňazí na 2. úroveň postúpia aj Rausche, Pálffy a za zostup do 3. úrovne podzemia dokonca aj unesený Menhart.